Cosplayerka Lauren Faits sa vo svojom blogu nostalgicky zamyslela. 14 rokov na scéne, nezdá sa to veľa, ale v cosplayi je to dlhý čas ako od poslednej doby ľadovej. Tu sú jej postrehy, o tom ako veľmi sa veci odvtedy zmenili:
1. Výber parochní nebol skoro žiadny. Kdeže výber farby alebo štýlu… a to ešte Laura býva v americkom veľkomeste, kde boli odjakživa obchody na helloweenské kostýmy! A čo máme hovoriť u nás v strednej Európe :).
2. Neboli návody. Aby ste si naštudovali detaily, tak ste si museli stopnúť VHS pásku na videu alebo prezerať herné obrázky. Kdeže nejaké character kits alebo detailné návody výzoru postáv od výrobcov hier dnes.
3. Worblu ešte nevynašli. A ak hej, tak o tom ešte nikto nechyroval. Boli nejaké materiály ako pena alebo kartón, ale obrnených cosplayerov bolo málo.
4. Neboli ešte e-shopy.(malá vložka na reklamu) Kde sa dali zohnať korálky, umelé kamienky, krajky? Nikde. Proste ste používali len to, čo ste mali doma.
5. Digitána fotografia bola ešte len (pekne drahá) novinka. Veľa ľudí ešte fotilo na film. A keď ste niečo chceli dať na internet, najskôr ste to museli oskenovať z papiera.
6. Weby ešte len začínali, ale neboli komerčné. V tomto bode sa Laura píše o troch veľkých stránkach (cosplay.com, American Cosplay Paradise a Cosplaylab), ktoré existovali už vtedy. Inak zrovna cosplay.com mal v roku 2001 pauzu – doména síce existuje už od roku 1997, ale bola to japonská stránka :). Americkou sa stala v roku 2002 a už vtedy mala celkom dobrý dizajn… asi ako Comics salón v roku 2015 :). Viď trochu oseknutý screen z archívu.
7. Nebolo veľa conov. Laura celý rok čakala len na jeden – Anime Central. A to v Chicagu žije viac obyvateľov ako na celom Slovensku dokopy. Návštevníci boli vtedy veľmi mladí, deti (asi ako u nás teraz).
8. Nedal sa kúpiť už hotový cosplay. Laura si spomína, aký veľký biznisboom bol, keď sa začala predávať Naruto výbava. Vraj jej aj nejakí zámorskí (tipnem si čínski) výrobcovi ukradli dizajn jedného jej cosplayu.
9. Vystúpenia v kostýmoch boli pekne kostrbaté. Vtedajšia produkcia ani zďaleka nemala takú kvalitu ako dnes.
10. Ľudia sa pretekali o to, kto prvý príde ako nejaká postava. Dnes je „byť prvým“ prakticky nemožné a na veľkých conoch vám pokojne príde napríklad 20 Batmanov. Vtedy ste mohli byť unikátni.
11. Tento bod asi vynecháme, lebo nie sme si presne istí, čo mala Laura na mysli :). Žeby nám noobom niekto pomohol s prekladom?
12. Neboli „celebrity“. Nikto nepozýval špeciálnych hostí cosplayerov alebo neriešil zmluvy. Zopár ľudí bolo známejších, ale skôr z fór alebo tým, že mali fotoaparát a stránku. Cos-famous fenomén je veľmi mladý.
13. Mainstream netušil o tom, že cosplay vôbec existuje. Neboli TV relácie o cosplay, časopisy a podobne. Laura si ale spomína, že bola v jednom japonskom magazíne, ktorý asi nebolo v Amerike najednoduchšie zohnať.
14. Yaya Han už vtedy obrážala cony. No a článok končí ako Laura skladá hold Yaye, ktorá sa už 15 rokov drží na špičke.
Posolstvo článku je v tom, že aj amatér cosplayer má dnes parádne možnosti na sebarealizáciu. V podstate sú pre cosplay zlaté časy. Ale aj pred tými 14 rokmi bola čarovná doba, však termín staré dobré časy nevymysleli len tak.
Mimochodom, keby niekoho zaujímala história cosplayu, aj my sme kedysi spísali malé pojednanie (od čias trilobitov po dinosaury).
Na hlavnom obrázku je babka Rikku na Otakone 2002, vtedy mala 82 rokov, jej účet (alebo skôr vlákno) na cosplay.com je už zmazaný.
