Jing a Jang alebo dve oči besnej pandy. V tomto foodblogu sa pozriem do dvoch maličkých reštaurácií, ktoré vedú imigranti. Ale nebojte sa, nejde o obávaných Turkov a ich kebab, ale o indickú a čínsku reštauráciu (z nejakého dôvodu sa všetky vietnamské podniky u nás volajú čínske).
Nie sú to ani tak reštaurácie ako skôr dve kúpelne bez sprchy. Indická Punjabi Dhaba má rozmery asi 5 krát x 4 metrov a čínska Phuong – Anh je ešte menšia, skôr taká chodbička do kúpelne. Proste maličké prevádzky pre pár ľudí, väčšinou doslova pre jedného. Svoje kúzlo to má. Obe sú na tej istej ulici v Bratislave (Šancovej), pár MHD zastávok od seba…a ešte ten ázijský flek si nemýľte s Tromi Tigrami, klasickým bistrom, ktoré je oproti.
Je možné, že naši žltí priatelia medzi sebou vedú hybridnú vojnu, keďže chudákovi Thi Hoa Truong Xuanovi ktosi napísal recenziu, citujem: „Lacný kvalita potravín nízka. Špinavé okuliare. Vyhnúť.“
Punjabi Dhaba má na Googli niekoľko desiatok pozitívnych recenzií a na Facebooku pekne komunikujú so zákazníkmi, dokonca im podlieza aj Refresher, ale ja budem k nim trochu drsnejší.
Čiže začíname posudkom na uctievačov Šivu a Krišnu: skúste trochu života do toho umierania. Viem, že aj celoživotne nezamestnanému Slovákovi sa Indovia zdajú ako leniví… a je to pravda. Ale hovorí sa o nich, že sa aspoň usmievajú. Asi sú to len cestovateľské kecy. Cestovatelia vôbec o Indoch vykladajú všelijaké bájky, možno len strávili mesiac v Kyjeve a potom prídu s kapsou plnou príbehov z brehov Gangy. Inak si neviem vysvetliť tú dialektiku medzi tým, čo Indovia ponúkajú a čo v skutočnosti robia.
Keď som vošiel do Dhaby, ovalilo ma ticho maličkej miestnosti. Sadol som si, pozrel na zlomený vešiak a obrázok Tádž Mahálu (jediné vybavenie v kutici) a niekoľko minút ohlušujúco vŕzgal oblečením. Napokon sa otvorili dvere do záchoda a vykukla z nich rozospatá znechutená hlava. Čiže to bola asi kuchyňa. V spomínanej Google recenzii im jedna baba napísala, že je strašne roztomilé, keď Ind nevie po slovensky. Tak som mu len prstom ukázal na menu. A ešte som sa spýta, či k tomu nie sú hranolky. Vtedy Ind (menom Mohamed, je možné že v Indii je viac Mohamedov ako obyvateľov na Slovensku) zhnusene zalapal po dychu ako keby som sa mu práve vysral na lavicu a vypískol: „Néé… to nééé.“ Chápem, toto sú špeciality, Bohušu.
Takže som dostal omáčku s hráškom a k tomu štýlovú plechovku Pepsi Coly (viď. obrázok). Tradične silná omáčka dominuje a prebíja všetko ostatné… no viac ma zaujala tácka, nebola ani tak špinavá ako zadrbaná. Asi sa s ňou deti hrali v kravskom hospici a chudákovi Mohamedovi (tak mal napísané na bločku) sa s ňou nechce ondiť v dreze každý mesiac… alebo možno žiadny drez ani nemá.
Uznávam, že som v mojom prvom foodblogu premotivovaný a zbytočne negatívny :). Ale tak vážne, s takým zombie odporom ako sa tam Mohamed pofľakoval, to sa len tak nevidí – vidno, že na Slovensku nie je nový a už pochytil naše najlepšie móresy. Na druhú stranu, za 4.50 eura to je v pohode.
Presne toľko stálo aj kuriatko s bazalkou a chili, ktoré som si dal v ázijskom Phuong – Anh. Tu som bol ale oveľa spokojnejší. Páči sa mi, že celý podnik existuje len pre jedného zákazníka (asi skôr žije z donáškovej služby?). Keď som vošiel, tak začal Vietnamec hneď variť a smažiť, a za závesom bolo vidieť ozajstnú kuchyňu. Väčší pocit čerstvosti ako u neho som ešte nikde v Bratislave nemal. A ešte to posypal opraženou a obalenou cibuľou, čo mám veľmi rád. Za tú cenu – luxus.
Prvý krát keď som u neho bol, tak tam bol ešte dáky Slovák a polhodinu mi vykladal o varení ryže. Zakaždým keď to vyzeralo, že končí s prednáškou, chytil ďaľší dych a nakladal ďalej svoje obľúbené historky o varení ryže. No, aspoň sa snažili… druhýkrát tam už ten chlapík nebol. Len ja a Vietnamec. A panvica plná kurencov. Romantika.
