Miesto, kde sa dá dostať k svätej trojici – boršč, kvas a pelmene.
Keď napíšem do Googlu „Ruská reštaurácia“, skoro nič mi nevypadne. Ale jedna sa predsa len našla – Samovar na Zámockej ulici v Bratislave… len pár krokov od parlamentu. Dúfal som, že tu na obed o dvanástej stretnem Ľuboša Blahu, žiaľ, ten už sa chodí napchávať do Rakúska. A potom, že je tak málo ruských reštaurácií u nás :P. Išiel okolo len Maďarič, tak sme na seba asi 10 sekúnd uprene civeli, až sa naše cesty rozdelili.
V Samovare má všetko patinu – historický ozdobný nábytok, strieborné príbory (staré, ozdobné)… a aj obsah košíka s buchtami :). Zariadenie je napriek ozdobnosti skôr strohé, všade červené obrusy a z rádia počuť ruský popík (na jednu chvíľu dokonca zatiahol ruský Iván Tásler nejakú baladu). Vo výklade sú klasické samovary a na polici zopár starších kníh.
No proste, ozaj ruská reštaurácia. Dokonca aj so zamračenou čašníčkou, ktorá si ťažko vzdychla, keď nakukla do škatuľky s platbou, ktorá sa ale ukázala veľmi milá, keď skolaboval Telekom, a ja som si súrne potreboval zavolať.
Rozumie sa samo sebou, že som začal čapovaným kvasom, oným chlebovo-pivovým burčiakm. Rád by som ho ohodnotil, ale uvedomil som si, že do kvasu sa rozumiem ako koza do voza. Nebol zlý, docela nasýtený, ľahký a svieži. Vypiť sa dal jednoducho… akurát večer som rozmýšľal, či mám Borodino v črevách z kvasu alebo z niečoho iného :P. Začiatočníci by skrátka na kvas mali ísť zľahka.
Boršč, úplný základ. Občas sme ho mávali aj doma. Pokiaľ si pamätám, najlepší robievala moja babka, tam bolo vždy veľa mäsa, smotany a veľké kusy repy. Tento recept v reštaurácii je skôr prostejší. Najedol som sa dobre – s polievkami vlastne málokto vymýšľa.
Nuž a hlavný chod – pelmene. Opäť veľmi prosto urobené – zmiešané bravčové a hovädzie mäso, cibula, korenie. Som si istý, že západný kuchár by nevydržal a posypal to niečím zeleným, asi ako keby sa pokúsil urobiť bryndzové halušky :P. Ono vlastne, žiadna slovanská kuchyňa nie je veľmi svetoznáma – to preto, že naše kuchyne boli vymyslené, aby dodávali živiny ľuďom, čo pred sebou tlačia pluh a nie pre povaľačov talianskeho typu, ktorí by rovnaké jedlo nazvali ravioli :p.
K pelmenom som dostal smotanu – a to v druhom poháriku je ocot. Na to som si netrúfol… ale ja si ocot nedávam ani ku tlačenke. V skratke sa o tomto obede dá povedať, že človeka zasýti, takže zvládne výstup na hrad, ktorý je hneď vedľa. A ak by som mal niečo vytknúť, tak to, že pelmene na tanieri vyzerajú skôr varené ako pražené. Objednal som si praženú verziu. Celý obed dokopy stál rovných 12 euro, čo je docela priaznivá cena, na to, že reštaurácia sídli 5 metrov od miesta, kde krváca národný rozpočet a poslanci z neho fúrikmi vyvážajú peniaze. Vcelku spokojnosť s návštevou.
