Turistu v Prahe sa snažia odľahčiť od úspor rôznymi spôsobmi. Či už pokútne (ruské devočky na Václaváku) alebo počestne (načapujú vám tak dobré pivo, že nemôže ostať len pri jednom). A čo tak niečo úplne zadarmo? Návšteva v múzeu ešte nikoho nezabila.
Žižkovské Armádní muezum stojí maličký kúsok od hlavnej autobusovej stanici na Florenci – takže sa turista od nás ani moc nenachodí. Stojí majestátne na kopci a pred vchodom vás víta tank, po ktorom radi lozia deti (inak jediný kus, asi 700 kusov väčšej vojenskej techniky drží tamojší vojenský historický ústav v lešanskom múzeu, asi 30 km od Prahy).
A áno, všetko je zadarmo a človek odtiaľ odíde ešte obohatený a poučený.
Hlavné expozície sa točia okolo Prvej a Druhej svetovej vojny, každá dostala svoje vlastné poschodie. Nájdeme tu asi aj staršie kusy, ale tá ozajstná novodobá vojenská história sa začala písať, až keď sa z poddaných Habsburgov stali republikáni. Múzeum disponuje zástupmi figurín vojakov, ktorí v uniformách rozličných národov reprezentujú ťažký život vojska, či už v zákopoch alebo iných situáciách. Myslím, že netreba vymenovávať všetky tie zbrane, techniku, metále a pod. – treba sa pozrieť naživo.
Nuž a ako by to bolo, keby aspoň historici nezložili hold padlým ľuďom, či už formou pamätníku českým letcom alebo obetiam komunizmu.
V múzeu vidno rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi a tým, že vidíme svoju spoločnú históriu inak (keď vynecháme názory pokútnych internetových všetkovedelov). Trebárs v prvej svetovej bol slovenský podiel v légiách menší, než si dnes priznávame. Niekto vraví, že sme čakali čo bude a poslušne slúžili umierajúcej monarchii. I keď sa nájdu zaujímavé denníky slovenských legionárov z Ruska, vznik ČSR bol na pleciach českých vojakov. Nuž a v druhej svetovej to bolo trochu opačne – tu už Česi sedeli v hospodách a ich živel sa vylial, až keď bol Hitler po smrti a Berlín v troskách. Statočnosť prejavili skôr jednotlivci ako masa. Čo im ale nebráni, aby na príslušnú kapitolu neboli aj tak hrdí a dokonca jednu zastávku v metre pomenovali Pražského povstání :).
Bodku za prechádzkou po žižkovskom múzeu tvorí posledná vitrínka s našimi – Tisom, Tukom a ich pajtášmi. Nie všetko bolo vznešené a honosné ako v ruskom dejepise. No a v múzeu sa nad tým môžete zamyslieť viac než na internetovej diskusii.
