War… war never changes. Spomínate si? Takto sa začínalo intro prvého Falloutu. Nasledovalo pár drsných záberov na vojnu, skutočnú i tú futuristickú. Preložené pár reklamami zo 40-tych rokov v Amerike. A do toho spieval rozcítený ženský hlas pieseň Maybe (v skutočnosti to bol muž zo speváckeho uskupenia The Ink Spots :)).
Louisa Armstronga a jeho Kiss me to build a Dream on v dvojke si už hádam nesplietol nikto. V trojke sa opäť vrátili chlapíci z jednotky so zaprášeným hitom I Don’t Want to Set the World on Fire. Ku koncu už začali autori vyťahovať Franka Sinatru či Deana Martian… Argh. No a potom nasledovala… postapokalyptická realita.
Zdá sa, že od druhej svetovej vojny sa to v tomto svete zvrtlo trošku inak ako v „originálnom“ dejepise. Američania si to nakoniec nerozdávali slovne so Sovietmi, ale rozhodli sa anektovať radšej susednú Kanadu. Posledná vojna o suroviny je vždy totálna. V intre ešte stihol americký vojak v ťažkom brnení popraviť chudáka Kanaďana, zamávať do kamery a šup, už nás to hodilo do nášho rodného vaultu, kde práve dokonal jediný funkčný vodný čip.
O Falloute už určite každý počul. Na 99 % sa o ňom vždy a všade vyjadrujú ako o „postapokalyptickom niečo“, pričom nikto nezabudne doložiť o akú úžasnú legendu ide. U nás zato môže asi aj fakt, že tieto hry pridali svojho času v Leveli zadarmo na CD, keď ešte len móda plných hier v časopisoch vznikala. Legenda je slovo, ktorým sa dnes plytvá na bársakú zlátaninu, no pri Falloute, pozor. Toto je naozaj pravá legenda.
Mieriť do vajec alebo do hlavy?
Túto hru už vtedy šlo dohrať štýlom bez zabíjania (resp. jeden, dvaja týpci to nakoniec museli dostať), ale to ma vtedy absolútne nenapadlo hrať takto. Fallout bol proste brutalita. Natlačiť si všetky body do charizmy a k víťazstvu sa prekecať? Keď sú v hre také krásne zbrane ako Minigun, laserový rotačný galting alebo Gaussova puška, ktorej výstrel letí polovicou rýchlosti svetla a zásah do rozkroku spoľahlivo vyvrátil do agónie akéhokoľvek silného súpera? Surové scény a animácie skrátka k surovému svetu patria. Pamätáte si aj vy po rokoch, že Trhačom treba mieriť do očí a šialeným brahminom s dvomi hlavami do vemien?
Na svojich cestách ste sa mohli hrať na anjela záchrancu, aj na hnusného záškodníka. Napokon, pre každé miesto bolo niekoľko odlišných koncov, ktoré sa vám na konci hry spočítali. Takže v jednom meste ste mohli byť slušňák, ktorý zachránil šéfovu dcéru a ochránil dedinčanov pred nájazdníkmi a v druhom meste ste mohli s banditmi chudákov obyvateľov veselo terorizovať. Príbeh bol, samozrejme, hlbší. Nakoniec nešlo o detskú hru, o ktorej táral v jednotke mafián Don Gizmo. Trochu drsného humoru vraj ešte nikoho nezabilo.
Bez Pipboya ani krok
Kvôli maličkej vecičke ako vodný čip alebo rajský kufrík ste museli prehľadávať rádiaktivitou zamorené vaulty, opustené vojenské základne, rozborené katedrály plné šibnutých sektárov alebo mestá plné ožiarených mutantov. V tejto hre si málokto uchoval zdravý rozum.
Našťastie ste na ruke nosili šikovný počítač Pipboy 2000 a na modrej kombinéze všelijaké krásne kusy brnení pozliepaných z odpadkov. Bez zbrane sa neobišiel nikto – hádam by ste neutekali pred potkanmi v prvej jaskyni?
Najlepšia hra bola podľa mňa jednotka. Bola tiež najviac bezútešnejšia (nie žeby sa to potom nejak zmenilo :)). Scény z tejto hry potom mnohokrát kopírovali v iných hrách alebo filmoch. Napr. prestrelky na poskapokalyptickom šrotovisku. Zapliesť sa medzi miestneho šerifa a miestneho krstného otca – a vy si myslíte, že môžete ostať neutrálni. V dvojke už mafiánov pribudlo, jedna rodina dokonca mala 3-poschodovú budovu (v 2D hre). Aj úplne prvú pamätnú dedinu sa miestnym obyvateľom už podarilo ako-tak prestavať na čosi podobné civilizácii. Tu už by ste sa skoro ani neskenovali pravidelne Geigerovým počítačom (ktorý má v skutočnosti v názve aj svojho druhého tvorcu).
Trochu malej revolúcie
Už z prvých odstavcov si musí každý domyslieť, že americká vláda tu nie je kolégium spravodlivých, čestne zvolených a múdrych deduškov. Autori hry (firmy Black Isle, o Bethesde a trojke sa nebavíme) svoju vládu naozaj veľmi nemilujú. V dvojke bolo cieľom hry doraziť zvyšky armády s prezidentom, ktorí kuli plány ako pobiť všetkých ožiarených ľudí.
Z tejto hry si môže inteligentný človek jednoducho odniesť aj pozitívne posolstvo. Bojte sa nukleárnej vojny a neverte ľuďom, ktorí vravia, že atómovú bombu potrebujeme kvôli mieru.
Svet: Skoro taký istý ako ten náš… akurát po výbuchu atómovej bomby. Veľa atómových bômb. Prvé dva diely sa odohrávajú v americkej Kalinfornii, neskôr sa dej posunie na východ. V tomto svete má fľaška čistej vody cenu malého paláca.
Nezabudnuteľné momenty: Sugestívne intrá, kde miesto technológie stavili autori na dobrý nápad a parádnu retro hudbičku z medzivojnových čias. V jednotke si určite pamätáte, ako sa k vám zachoval správca vaultu na konci hry, alebo na finálneho bossa, ktorý bol mierne… roztečený? Možno utratíte spomienku aj za parťákov Iana či Tycha. No a potom mutant Harold, ktorý sa objavuje častejšie a kto pozorne sleduje tohto srandovného uchrchlaného ghoula zistí čo to aj o pozadí príbehu.
Zvláštnosť: Po apokalypse vraj už nič nie je, no podtitul tejto hry priniesol nový pojem – postapokalypticú hru na hrdinov. Alebo aj zločincov. Mohli ste sa tu dokonca stať aj vrahom detí, ale s touto značkou vami na šťastie každý pohŕdal viac ako keby ste boli otrokárom a pornohercom naraz.
Variabilita povolaní: Ste len vy. Povolania tu nie sú. Časom sa začnete zameriavať na určité smery a zbierať určité perky, čím sa postavy môžu krásne vyprofilovať. Vymakať ťažké zbrane, dúfam, každý skúsil.
Poznámka: Dva prvé diely sa podobali ako vajce vajcu, respektíve dvojka mala identický engine ako Veľký Predchodca. Nebolo to na škodu veci. Na trojku sa čakalo hrozne dlho. Medzitým vyšla stratégia Tactics, pre mňa osobne veľké sklamanie. Plus niečo pre konzoly a projekt s názvom Van Buren skrachoval. Mimochodom, mody k starej dvojke sa v súčasnosti neustále produkujú a i vy môžete priložiť ruku k dielu.
