Tak vraj mám ísť pozrieť do Fou Zoo, že je to veľmi pekne urobená panázijská reštaurácia a že siaha na úroveň michelinských podnikov.
Nezostáva mi než potvrdiť, že je to pravda, a že to nie sú prázdne reči. Uprostred skľučujúceho a dekadentného petržalského suburbu ma autobus vypľul pri akejsi stene, v diaľke sa týčil priemyselný komín a vedľa daňový úrad. Len málo miest na Slovensku je odpudivejších ako táto ulica. A do toho niekomu napadlo to skrášliť originálnou a štýlovou reštauráciou, kde je veľmi dobre vyškolená obsluha, príjemné prítmie a interiér nadizajnovaný ako z knižky. Ponuka jedál je pestrá, nevšedná a ceny sú dosť vysoké. Sem-tam vám nosia drobnosti na ochutnanie.
Rámen (píšem radšej s dlhým á) je to najlepšie z japonsko-čínskej kuchyne. Túto myšlienku mám zo singapurského filum Bistro Ramen, ktorý som videl do polky, než som zistil, že tam nejak veľa kecajú :). Recpet má presné pravidlá (napríklad že navrchu majú byť vždy polovičky uvareného vajíčka), ale zároveň necháva priestor pre fantáziu a kombinácie. A áno, vyjesť ho paličkami a vypiť zvyšok sa fyzicky neviem, iba si predstavujem Japoncov v animečkách. Lyžica to musí istiť. Dobrý rámen majú málokde. Skoro nikde. Párkár som ho mal v street food forme v plaste, kde však nemá svoju plnosť sýteho hlavného jedla. Jednoducho – za dobrým rámenom sa vyplatí cestovať, a preto som vo Fou Zoo.
Z obrázku vidíte, že je vkusne pripravený a dokonca farebne ladí s okolím. Prakticky mali len dve varianty – rybací alebo hovädzí. A v lístku boli v sekcii polievky. Keď dáte za rámen 17 euro, verím, že máte právo na drobné rýpanie v detailoch. Rámen nie je polievka. Ani vývar s vajcom by som ho nenazýval. Aj s hovädzím rámenom prišla predsa len chuť rybiny – podávajú ho s „riasovým suchárom“ nori (oceňujem, že ho nevykúpali), ktorý je vraj dobrý na cholesterol. Asi by som tomuto rámenu nič nevyčítal. V polovici porcii som bol už slušne najedený a zvyšok som si už len užíval. Mäsko bolo jemné a bolo ho dosť. Pórik bol v celku a asi by som ho nakrájal. Celkovo – tento rámen nebol žiadny experiment, ale slušný obed, to veru áno.
A na záver kontroverzia: čaj Gyokuro za 9 eur. Nikto mi nevyhovorí, že som lakomý a že tam nemám chodiť, keď na to nemám. Reštaurácie sa, samozrejme, nedelia na drahé a lacné. Delia sa na tie, ktoré dokážu zdôvodniť svoju cenu a ktoré to majú vymyslené len tak od boku.
Gyokuro je drahšia odroda čaju, pretože sa pestuje len v tieni. Kvôli lepším vlastnostiam Na internete a po čajovniach sa o ňom dozviete veľa prázdnych rečí o samurajoch a tak. V praxi, jedno vrecúško stojí 4 eurá. Takže keď z toho vrecka vylúhujú vodu za 100 euro, začne mi to vŕtať v hlave. K čaju som nič nedostal – čo je vraj konzervatívny postup. Ale nedostal som k nemu ani samotný čaj (len tú vodu). Bola slabšia… a kolečká v hlave sa mi rozkrútili.
Vietnamská polievka v Com Bui
Čo si dám ako altenatívu? Jasné, pho, vietnamskú rezancovú polievku. Tú majú na rozdiel od rámenu prakticky všade. Pho dostanete aj v maličkom desaťtisícovom mestečku, a vždy ide o poctivý obed.
Pamätám si na svoje prvé Pho… bol to škaredý zážitok. Bol totiž citrónovo-škoricový s polosurovým kuraťom. Takže občas sa vyplatí pozrieť sa, aké pho si objednávate :).
Na začiatku som googlil, kde majú najlepšie Pho v Bratislave. Často som narážal na názov Phong Nam na Miletičke. Vraj to nie je pekné miesto, ale živé, s výborným kuchárom. Pre obyčajných ľudí… ako celé centrálne trhovisko. Tak som sa tam najedol a až potom som zistil, že som bol v neďalekom podniku Com Bui :). I o ňom sa nedá povedať, že je to krásne miesto, ale má svoj život.
Com Bui (v preklade prašné rezance, aj keď význam prach je myslený na pouličné jedlo) patrí zrejme rodine, ktorá tu pracuje vo všetkých troch generáciách. Karí s kokosovou omáčkou je naozaj karí s kokosovou omáčkou. Pho nazvané bez vytáčok Vietnamská polievka je teplé, s čerstvou cibuľkou a po dlhom dni pôsobí ako zadosťučinenie. Limetku na tanierku si pre istotu už nedávam :).
A vám už jasné, kto vyhral dnešný duel. Rozmýšam, keby som bol veľmi bohatý človek, asi by som väčšinou chodil do obyčajných bistier. Nielen kvôli tomu, že je tam všetko lacné, ale aj kvôli tomu, že ľudia tam nie sú strhnulí ako roboti, nebavia sa tam len o tom, ako kde ťahajú big biznis. Lebo štýl môžete mať, aj keď ho nekupujete.
