Huntera Thompsona poznáme ako autora knihy Strach a hnus v Las Vegas (v sfilmovanej verzii sa ktohovie prečo preslávil Johny Depp, ktorý odvtedy hrá všetky postavy ako by boli na drogách). Tá kniha je podľa popisku jednom dlhom drogovom tripe, o Las Vegas a hľadaní amerického sna. Ale v skutočnosti – je o konci hippies generácie. Knihou sa tiahne jedna filozofická myšlienka. Že drogy nemajú žiadnu filozofickú myšlienku. Keď to hipíkom a ich guruom hľadajúcim osvietenie došlo, zostala po nich iba veľká drogovo závislá generácia.
Thompson napísal jednu lepšiu knihu: Hell’s Angels. Tu už poctivo vystupuje ako ozajstný reportér-spisovateľ (s „LSD mám iba obmedzenú skúsenosť“). V každej jeho knihe sa zdôrazňuje, že píše v štýle gonzo novinárstva – ale po prečítaní musím skonštatovať, že v podstate často narážal na to, že je menej gonzo ako všetky americké médiá, ktoré mali o Hell’s Angels iba kusé informácie z druhej ruky, málokedy sa obťažovali ísť naozaj ku zdroju, kým Thompson sám vraj s Hell’s Angels rok jazdil (na britskej motorke, čo vraj bolo veľké faux pas).
Na reportáž predsa len ani po roku nezozbieral dosť materiálu, takže kniha je tentokrát aj plná zamyslení a nekončených prívlastkov motorkárov, aký sú to surovci, mystickí rytieri na oceľových tátošoch atď. atď. Tie popisy sú ozaj zdĺhavé a ozaj gonzo – prifarbené a zveličené. Gro knihy sa odohralo v roku 1965, čo je nesmierne zaujímavý dátum. Jednak Hell’s Angels ešte neboli to čo dnes (globálna značka na čínskom prádle), ale ozajstná skupinka životných trosečníkov. Plus začínala vojna vo Vietname (na čo kontrakultúra Hell’s Angels zareagovala tak, že začala mlátiť ďalšiu kontrakultúru hipíkov, študentov a ginsbergovských beatníkov). A ešte jedna vec…. LSD bolo legálne. Americké úrady ešte nevedeli, čo si o tej látke majú myslieť plus bola niekoľkonásobne lacnejšia ako heroín (zábavná myšlienka: Thompson napísal, že LSD do mysli vzdelaných a inteligentných ľudí zasieva semienko šialenstva, ale Angeli po vyprchaní účinku fungovali normálne, ich mozgy boli asi tak jednoduché, že šialenstvo u nich nemalo úrodnú pôdu :)).
Polku knihy tvorí jeden opilecký výjazd do akéhosi mestečka, kde sa nič vážne nestalo – to už vyžaduje dosť reportérskeho umu, vykresať čtivú knihu, tam kde sa nič nedeje, len sa sto motorkárov opíja z piva v plechovkách :). Ako vravím – knihu odporúčam.
Dnes by čosi také mali vydavatelia problém vydať… napríklad kvôli kapitole s hromadným znásilňovaním. Nebolo to asi až také horúce, Hell’s Angels si v šesťdesiatych rokoch budovali povesť chvastaním sa a preháňaním a médiá im to žrali aj s navijakom. Ale keď k niečomu naozaj došlo, Thomson trošku tvrdí, že si za to tie ženské mohli samé. To by dnes neprešlo. Ale logiku to má – keď niekde desať kilometrov za mestom sa zíde motorkársky zjazd, kde všetci vedia, že sa zošrotujú, budú sa biť a budú sexovať, a keď medzi ne v noci dôjdu nejaké dievky, pravdepodobne im o iné aktivity ani nešlo.
Páči sa mi, že ani v tejto knihe nejde v skutočnosti o hípkov, hoci sa dej odohráva v Severnej Kalifornii, teda priamo v mieste ich vynálezu. Polkou knihy sa tiahne pokus o vystihnutie podstaty a image Hell’s Angels – či sa to podarilo, musíte si odpovedať sami. Za mňa ešte jeden plus: vysvetlenie termínu Linkhorn v americkej kultúre :). U tohto autora, ktorý je cynický a občas kusý, sa toho dá nájsť viac ako sa zdá.
