„Tak, chlapci, mám tu dnes pre vás niečo nové,“ potľapkal rozžiarene po pleciach niekedy v roku 862 byzantský cisár Michal III. svojich ostrieľaných misionárov Konštantína a Metoda. Bratia sa na seba unavene pozreli, prvému prebehli mysľou jeho kurie oká a druhému hemeroidy, ktoré si uhnali na cestách. Nebolo im súdené dočkať sa oddychu. Bol to rok, keď sa pod Karpatmi objavili prví starí Maďari a naši predkovia sa veselo vraždili medzi sebou.
Solúnski bratia neboli vo svojom fachu žiadni amatéri. V tom, čo robili, boli dobrí. Mali za sebou dlhoročné misie medzi Chazarmi, kde medzi priaznivcami judaizmu viedli učený battle na tému Starý vs. Nový Zákon. Istý čas žili a šírili kresťanstvo medzi Arabmi v kalifáte susediacom s Ríšou. Netreba hádam dodávať, že z pohľadu byzantských pohlavárov išlo čisto o politické poslanie a skúsenú dvojku si náležite cenili. Možno neboli svätci, ale boli niečo iné – vzdelanci. Cisárov knihovník a opát z hory. Na takých sa za tisíc rokov dajú naviazať legendy.
Prečo vlastne ten bláznivý Rastislav definitívne odvrhol vieru svojich predkov a vyslal deputáciu na vzdialený a mýtmi opradený východný dvor bývalej Rímskej ríše? Tu nastupuje prvá moderná legenda – že „naši“ vtedy bojovali s Nemcami a potrebovali sa zbaviť vplyvu ich duchovných.
V skutočnosti to bolo tak, že naši bojovali proti našim a Nemci proti Nemcom a spájali sa navzájom proti sebe. Rastislav uzavrel alianciu s franským markgrófom Karolmanom. Na druhej strane čiary stál sám veľký kráľ Franskej ríše a zhodou okolností Karolmanov otec, Ľudovít Nemec s nám dobre známym spojencom kniežaťom Pribinom. V ozbrojených zrážkach to nakoniec vybublalo tak, že za kratší koniec ťahali Karolman a Pribina – utrpeli pracovný úraz, o aké v tej dobe nebolo núdze.
Nuž a chudák Rastislav ostal proti hnevu Frankov sám ako kôl v plote ( ako hovorieval súdruh Jakeš). Doboví kronikári nevedeli, či ho majú nazývať rex, regulus alebo dux (to až Fico došiel na to, že vládci na Veľkej Morave boli Králi starých Slovákov). Rasticove panstvo stálo na vratkých nohách. Logicky sa preto obrátil iné sily v Európe. V Ríme ho vysmiali, ale Byzantínci sa vtedy ešte hojne rozpínali a tak misiu odklepli.
Mýty a realita
A tak sa stalo, že cestou utŕmácaní Konštantín a Metod, prekročili široký Dunaj a po dlhom putovaní zatúžili po horúcej sprche a mäkkej pohovke. A keďže vtedy takých vecí nebolo, pustili sa do šírenia kresťanstva a učenosti. Ich príbeh veľmi dobre poznáme a je plný poloprávd, mýtov a rozprávok pre deti. Pravda je taká, že naozaj šlo o historicky významnú úlohu a naozaj si bratia u pápeža v Ríme dokázali vydupať, že staroslovienčina sa stala štvrtým liturgickým jazykom po osvedčenej trojke latinčina – gréčtina – hebrejčina.
Vecou, o ktorej sa dá hojne sporiť je, do akej miery vlastne šlo o sväté poslanie a koľko politiky v tom bolo? V knižkách pre deti sú bratia zobrazení ako cestujú sami na somárikoch. V skutočnosti cestovali v slušne vyzbrojenom sprievode a najskôr sa viezli na voze ťahanom koňmi (zase tie kurie oká a hemeroidy). Dvoch chudobných pútnikov by asi miestni Slovania odignorovali, preto mali bratia v sprievode veľa ozbrojencov a ako dary luxusný tovar v podobe kúskov tiel zo svätcov.
Ďaľší mýtus – Cyril a Metod priniesli kresťanstvo a učenosť. Kresťanstvo už u nás bolo – šírili ho franskí duchovní na čele s biskupom Wichingom, ktorého sa Rastislav tak vehementne túžil zbaviť. A nezabúdajme, že u nás pôsobili aj iní byzantskí misionári, akurát ich mená sa nám nedochovali, pretože necestovali s tak veľkou pompou. Z akého iného zdroja by mal Rastislav informácie o Byzancii a kto iný by mu poradil myšlienku obrátiť sa na cisára Ríše než východní duchovní?
Nuž a písmo sme mali tiež – latinku. Hlaholika vytvorená Cyrilom mala význam skôr východných Slovanov ako pre nás. Svetové dejiny dodnes spájajú svätých bratov skôr s Bulharskom ako s nami. Veď keď Svätopluk zatočil so svojím strýkom a vypálil mu oči (čo sa v tej dobe považovalo za milosrdnosť), dôsledne pozametal aj po žiakoch Cyrila a Metoda. Po dvadsiatich rokoch sa učenie Solúnčanov stratilo na dlhé a dlhé storočia. Na svetlo ho vytiahli až národovci ako Hollý, Kollár a Štúrovci, ktorí históriu náležite opriadli romantickými povesťami.
Hlaholika či latinka, ono to vlastne nie je až také dôležité, keďže 99% percent ľudí vrátane najvyššej šľachty bolo negramotných. Písať vedela len naozajstná elita – pár duchovných a žiaci solúnskych bratov. Ako mohlo prebiehať ono šírenie Božieho slova medzi prostým ľuďom? Aký objem z komplikovanej liturgie dokázal pochopiť vtedajší človek, ktorý mal v slovnej zásobe asi 500 slov, z čoho asi polovicu tvorilo poľnohospodárske náčinie? Tak ako na dnešného človeka treba ísť s telenovelami, vtedy najskôr fungovalo len strašenie peklom a démonickými bytosťami, o ktorých nikto nepochyboval, že existujú všade navôkol.
Prišli z východu
Fakt, že väčšinou katolícke Slovensko odkazuje na cyrilometodovskú tradíciu v Ústave, je pozoruhodný. Západné a východné kresťanstvo sa neznášajú, po revolúcii zhrabla katolícka cirkev mnohé majetky, ktoré chceli reštituovať gréckokatolícki veriaci. Ešte donedávna farári nestrpeli, aby boli vedľa seba pochovaní katolík a nekatolík, hoci spolu prežili 50 rokov v manželstve. A to sú len maličké kvapky v 2-tisíc ročnom spore. Niekto by si mohol myslieť, že k Cyrilovi a Metodovi sa bude hlásiť hlavne 250 tisíc grékokatolíkov a pravoslávnych a katolíci budú svätú dvojku ignorovať podobne ako Maďari na Južnom Slovensku.
Východné cirkvi naozaj považujú Cyrila a Metoda za neobyčajných svätcov – povýšili ich až na úroveň apoštolov. Ale oni na tento level kladú napríklad aj cisára Konštantína. Pravda, mal isté zásluhy (platil za búranie pohanských chrámov, zaviedol voľno v nedeľu, vymyslel celibát, aby sa cirkevné majetky nedrobili), ale bol to aj brutálny vrah a vypočítavý politik. Považovať za nižšieho Boha niekoho, kto odpravil vlastného najstaršieho syna len kvôli žiarlivosti? Na svojich rukách mal Konštantín aj krv iných príbuzných vrátane manželky Fausty. Bol to človek, ktorý sa nepriateľov zvykol zbavovať spôsobom „vyhladíme kompletne celý rod do tretieho kolena“. Ako vôbec prvý zaviedol feudálne nevoľníctvo, pripútal kolónov k pôde. Bol to megaloman, ktorý si založil vlastné hlavné mesto na večnú slávu a sochy a ozdoby trhal z víťazných sĺtpov predchádzajúcich rímskych cisárov. A sám nevedel, či sa modlí k Bohu alebo Apolónovi. Nuž, keď aj takéhoto svätca dokáže východná cirkev výrečne obhájiť, je jasné, že nemôžeme nájsť spoločnú reč a každý si bude hundrať to svoje.
Na východnom Slovensku je medzi miestnymi teológmi história Cyrila a Metoda naozaj živšia. Gréckokatolícki historici hovoria, že cyrilometodské učenie sa u nás dochovalo až do 14. storočia. Mnohí pustovníci a mníci sa vraj ukrývali v jaskyniach a horách a miestni ľudia vrátane šľachty ich ochraňovali. Podľa oficiálnej histórie je to pravdepodobne ďaľší z dlhého radu miestnych legiend.
Ono vôbec baviť sa o tom, či Východné Slovensko spadalo pod Veľkú Moravu, je dosť ošemetná vec. Z kúska ohoretého dreva vykopaného archeológmi sa dá vydedukovať všeličo, ale nie všetko. Oficiálne u nás na východe existovali skôr oddelené rodové usadlosti, ktoré môžete považovať za hradiská alebo nemusíte. Ako kto chce. Tam kde chýbajú dôkazy, že stúpila noha nasledovníkov Cyrila a Metoda, nastupuje viera.
Problém je, že vtedy neexistovala administratíva v dnešnom zmysle slova. A ani mapky aké nájdete na wikipédii (kde je Veľká Morava mimoriadne rozľahlé, 30 x rozširované územie po okolitých štátoch). V skutočnosti vtedy nikto nekládol hraničné kamene ani nevymeriaval svoje územie. Veľká Morava bola tam, kde sa cez hustý les dokázali ozbrojení vyberači dostať a vyrabovať miestnych. To, že niekoho niekde vypálili a ostatných potiahli o všimné v podobe povinných sociálnych odvodov, bol jediný dôkaz, že tu vládne veľkomoravské knieža. Ale panovníci na jar a v lete väčšinou bojovali vo vojnách a vyberanie daní ostalo zimnou radovánkou. Tak si sami zrátajte, aké veľké územie asi obhospodarovali vládci Devína alebo Nitry. Baviť sa na túto tému v podnapitom stave s východniarom nie je veľmi bezpečné :). Interpretácia dejín a objektivita nejdú ruka v ruke.
Deň pracovného voľna
Sviatok príchodu vierozvestcov sa u nás kedysi oslavoval v marci, ale v 19. storočí ho pápež Pius IX preložil na 5. júla (opäť tá politika…). Vo východnejších krajinách ako Bulharsko, Macedónsko či Rusko sa pripomína 24. mája a po dlhom pobyte za múrmi socializmu sa sčasti zmenil z náboženskej oslavy na sviatok kultúry a vzdelanosti. No a západní luteráni vraj počítajú solúnskych bratov na dátum 14. mája, deň keď plebs vo veľkom nakupuje čokoládové srdiečka a na starého Cyrila a ešte staršieho Metoda, ktorí kedysi po Európe prešľapali nejedny sandále, si sotva niekto spomenie.
Ale nevyčítajme našim susedom na západe, že nerozumia Proglasu, veď my tiež neoslavujeme Svätého Patrika. Dosť zlé je však, že o Cyrilovi a Metodovi má hmlisté povedomie naša politická elita. Keď so zbožnými výrazmi ležia pod slovenským dvojkrížom (ktorí je odvodený od byzantského v rukách vierozvestcov), tak ich myseľ blúdi pravdepodobne v tvarohovom kráľovstve šišiek ako v hlavne Homéra Simpsona.
Schválne, pozrite sa ako sa denník SME pýtal na Cyrila a Metoda našich cnostných zástupcov elektorátu. Od ľava doprava, od starej Tomanovej po partyboya Sulíka, sú chudáci úplne mimo, až by ich jeden nabral radlicou na bagri a vysypal do diery, odkiaľ sa vyplazili. Cyril a Metod sú podľa nich zrejme postavy zo seriálu Búrlivé víno. Pripomeňme si, že ide o učivo zo 6. ročníka na základnej škole.
