V jednej z mnohých diskusií, na ktorých si spisovatelia vymieňajú názory o Ladislavovi Mňačkovi, predniesol jeden z našich kolegov asi takúto úvahu:
Kedysi v horúcom lete ste vydali vyhlásenie o Mňačkovi, medzitým prešiel december, január (rozumej decembrové a januárové plénum ÚV KSČ) a vy stále, akoby sa nič nezmenilo. Trváte na svojom vyhlásení asi len z prestižných dôvodov.
Úbohí členovia predsedníctva Sväzu slovenských spisovatelov! S akou samozrejmosťou sa o nich predpokladá, že stanovisko odhlasovali: alebo pod nátlakom, čiže zo strachu, alebo zo zrejmého kariérizmu, alebo jednoducho z hlúposti, pretože nepochopili to, čo pochopil Mňačko, že tiež bojovať doma nemá zmysel, že to treba robiť v cudzine a že teda teraz, keď to už Mňačko vybojoval, zotrvávajú na svojom stanovisku len Z tupej tvrdohlavosti.
Ale ako to bolo v skutočnosti?
Kým stanovisko predsedníctva SSS tvrdí, že zápas, o ktorý teraz ide, možno vybojovať len na domácej pôde, Mňačko vo svojom vyhlásení vo Frankfurter Allgemeine Zeitung z 11. augusta 1967, hovorí: Chcem vo svojej krajine ešte niečo presadiť. Ak to nejde ináč, musí to isť tak, ako to robím teraz.“
Ale našťastie to išlo aj inak. Vývin nerozhodol v prospech Mňačka a to je jeho základný a dovolím si pripojiť tragický omyl.
Ak Ján Rozner v Kultúrnom živote z 15. 3. t. r. vo svojom článku o Mňačkovi hovorí: ,,Z objektívneho hladiska Vaculik i Mňačko každý inak a velmi rozdielnymi spôsobmi otriasli autoritou absolútnej moci, pomohli ju zdiskreditovať a v určitej kvalitatívne neurčiteľnej miere prispeli svojím podielom k poznaniu neudržateľnosti daného stavu a k jeho zmene…“, spája to, čo je z istého hľadiska nespojiteľné. Poskytuje časť mravnej kvalifikácie, čo v tomto prípade má Vaculík, aj Mňačkovi, ktorý ju v tomto prípade nemá, poskytuje časť Vaculíkovej pravdy Mňačkovmu omylu.
Treba ma dobre rozumieť. Neodsudzujem Mňačkov omyl. Lutujem ho. Tak ako ľutuje básnik cítenú, ale nenapísanú báseň, tak ako ľutujeme príležitosť, ktorá sa už nevracia.
Tento omyl nebol, pravdaže, jediným dôvodom Mňačkovho odchodu. Ďalším z dôvodov bol jeho nesúhlas so zahraničnou politkou našej vlády a to, že nemohol tento nesúhlas verejne vyjadriť.
Ján Rozner V Kultúrnom živote hovorí: ,,Mňačko súdil, že aj keď sme sa postavili po bok arabských štátov, bolo našou povinnosťou zároveň sa dištancovať od takýchto vtedajších výziev…“ (Od arabských výziev na zničenie Izraela pozn. M. V.), a na inom mieste dodáva: „Napokon, týždne po svetovom škandále s Mňačkom, sme sa aj my od takýchto vyhláseni dištancovali…“
Ale Mňačko má na vec iný názor. Vo svojom frankfurtskom vyhlásení píše: „Je mi známe, že v Spojených národoch vydal socialistický tábor vyhlásenia, v ktorých sa dištancuje od týchto hrozieb. (Od hrozieb Arabov pozn. M. V.) Bohužiaľ sa to však stalo až po porážke Arabov. Už skôr mali byť Násir a druhí arabski vodcovia dopredu varovani pred touto politikou a nie až potom, keď utrpeli vojenskú porážku. Také oneskorené varovanie stráca zmysel.“
Teda, kedy sme sa vlastne dištancovali? Týždne po Mňačkovom odchode alebo pred jeho odchodom? Mňačko tvrdí, že pred Mňačkovým odchodom. Súdi, pravda, že ,,také oneskorené varovanie stráca zmysel“. Keby usudzoval inak, stratil by totiž vážny argument. Musel by priznať, že protestuje proti politike vlády, ktorá účinne protestovala proti politike Arabov. A prečo stráca oneskorené varovanie zmysel? Asi preto, že porazený nepriateľ nie je nebezpečný. Ale ak je opak pravdou, ak aj porazený nepriateľ je potencionálne nebezpečný, má aj toto varovanie svoj zmysel.
Mňačko teda protestoval svojím odchodom proti politike československej vlády k Izraelu bez ohľadu na to, či a kedy sa táto vláda dištancovala od arabských nacionalistických hrozieb.
Moje úvahy na témy zahraničnej politiky môžu byť, pochopiteľne, naivné nie som politik. Ale nie som ani – nazdávam sa zaujatý a ak sa mi na strane Arabov nepáčia šovinistické tendencie, na druhej strane sa mi nepáčia iné veci. Jeden príklad za mnohé: Podľa zprávy ČTK, uverejnenej v Pravde z 13. 3. 1968, sto prílušníkov izraelskej inteligencie, spisovateľov, novinárov atd., protestovalo proti porušovaniu ľudských práv v Izraeli a na obsadených územiach, výslovne proti kolektívnym trestom a vyháňaniu arabských obyvateľov z Gazy a zo západného brehu Jordánu.
S rizikom neinformovanosti sa pýtam: Protestoval aj Mňačko? Dištancoval sa od týchto metód? A kde? V komunistickom časopise Kol H áam, s ktorým, ako vraví, spolupracuje alebo v kapitalistickej tlači v Európe? Do dňa napísania tohto článku, do 20. 3. 1968, som ani nepočul, ani nečítal podobné vyhlásenie. Ani v Roznerovom článku v Kultúrnom živote sa nič podobného nespomína. Je v Je v ňom síce jasne vysvetlené, ako kvalifikuje Charta OSN arabské výzvy ku genocíde, ale ako kvalifikuje táto Charta porušovanie ľudských práv v Izraeli, o tom sa článok nezmieňuje.
A predsa si myslím, že ak sa to doteraz nestalo Mňačko bude, musí hovoriť aj o tejto, druhej strane ,,veci“. Lebo ak je pre mňa to, čo v tomto článku zdržanlivo nazývam ,,odchodom do zahraničia“, v podstate Mňačkovým zbehnutím, v srdci mi zostáva stále kúsok hlúpej nádeje, že nejde o vnútorné zbehnutie.
Pokračujme. Mohol Mňačko verejne vysloviť svoje výhrady? Radšej by som položil otázku takto: chcel Mňačko vysloviť svoje výhrady u nás? Napr. na sjazde spisovateľov? Zdá sa mi, že nechcel, lebo pokúsiť sa mohol. Zhodou okolností, alebo lepšie povedané, vďaka tomu, v čom sa Mňačko mýlil, bol by ich vyslovil nakoniec, hoci oneskorene, aj verejne, v tom zmysle, ako to chápe Rozner: verejne ako publicista.
V čase, keď odchádzal, by mnohé svoje názory u nás v tomto zmysle verejne vysloviť nemohol, v tom má Rozner pravdu.
Ale zdá sa mi, že niektoré svoje názory mohol Mňačko aj na Západe vysloviť práve len tam, kde ich vyslovil. A preto sa mi jeho riešenie nepáči.
A zasa naopak, niektoré svoje názory mohol Mňačko vyslovit inde (v prvom prípade som mal na mysli druh novín, v druhom krajinu) a nevyslovil. Napr. svoje názory o antisemitizme v ČSSR, vyslovil Mňačko práve v Nemeckej spolkovej republike.
Na mňa – možno je to subjektívne ale na mňa to pôsobilo tak, akoby hovoril: Prosím, tu máte, dávam vám možnosť, vytvoriť si krásnu historickú analógiu.
Domýšľať to, by bolo príliš kruté. Predpokladám radšej, že išlo o náhle a totálne zlyhanie citu pre spravodlivost, pre mieru a pre takt. Ešte niekoľko súvislostí. Najprv citát z Roznerovho článku:,,Mňačko, pokiaľ sa pamätám, konštatoval napríklad, že hlavný problém Československa nie je v tomto momente v oblasti ekonomickej, ale morálnej. Možno je to nesprávne, ale je to velezrada? Tvrdil, že rehabilitácie neboli dokončené, že proces so Slánskym nebol nikdy vysvetlený, Boli dokončené bol vysvetlený?“
Na pohľad – všetko v poriadku. Slánskeho proces nebol vysvetiený. Problém ČSSR je aj v oblasti morálnej. Ale tieto dva citáty sú v Mňačkovom frankfurtskom vyhlásení aj v takejto súvislosti najmä v takejto súvislosti ,,Sú u nás Tudia a ja patrím k nim – ktori terajšiu situáciu v Československu nepovažujú za hospodársku krízu, za depresiu, ale za morálnu krizu. Táto morálna kríza má zaklad v Slánskeho procese, v udalostiach, ktoré nasledovali, a v skutočnosti, že tieto otázky neboli ešte vyriešené…“
A čo pred procesom SO Slánskym? Boli síce nejaké nepríjemné prípady. Napríklad prípad tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Ale morálna kríza nebola. Tá vznikla zrejme až neskôr.
Mohol by som pokračovať. Ale aký to má zmysel?
Mnohí mi vravia: Stačí malý zvrat v politickej situácii a ČSSR zmení svoju politiku k Izraelu.“ K údivu tých, ktorí dočítali tieto riadky až sem a myslia si, že som vypovedal súkromnú vojnu Izraelu, odpovedám: Pevne dúfam, že zmeníme svoju politiku k Izraelu. Bolo by najlepšie, keby sme ju mohli zmeniť tak, aby sme si uchovali dobré vztahy af s arabskými krajinami.
Ale o to nech sa stará Ministerstvo zahraničných vecí.
Ja si každopádne ponechávam svoje právo, rozlišovat v každej krajine, kde je pravá a lavá ruka.
A iní mi zasa budú po prečítaní tohto článku vraviet:,,Si proti Mňačkovi.“
Musím sa priznať skrúšene, pretože to v poslednom období začína byt dost nepopulárne: som za Mňačka.
Som, pravda, za iného Mñačka, než je ten, ktorý ku mne hovorí z viedenských televíznych a rozhlasových relácií.
Pravdaže, ak ma chce niekto presvedčit, že mierou vecí je Mňačko, že skúšobným kameňom pokrokovosti je bezvýhradný vztah k Mňačkovmu odchodu do zahraničia a k názorom, ktoré tam vyslovil, musím mu povedať, že ide o zámenu osób.
Som za iného Mňačka.
Je taký Mňačko?
Ak áno, nerozumiem, prečo ho treba spájať s tým, čo tak podstatne meni jeho podobu. Prečo je potrebné, aby odišiel človek a vracala sa politická koncepcia? Po nesčíselných hodinách márnych diskusif mi zostáva iba jediné: veriť, že prvý to všetko pochopí sám Mňačko.
Autor článku: Miroslav Válek, minister kultúry od 1. januára 1969
Tento článok je uverejnený v Kultúrnom živote, z marca 1968, keď sa rozhodovalo o návrate L. Mňačka do Československa. Mňačko emigroval v roku 1967 so svojou manželkou do Izraela, na protest proti postoju socialistických krajín voči tejto krajine. Prvá časť článku, ktorý sa volá Dve otázky (kde sa Válek venuje napr. čítaniu Solženycinovho listu sovietskej vláde na zjazde spisovateľov – je vynechaná). V čase vyjdenia článku bol už Mňačko „omilostený“ – o pár mesiacov emigroval zase, na oveľa dlhšie.
