Na pive
Lajos Jagielo

Rád by v tomto článku vyslovil myšlienku, že bitka pri Moháči nebola až taká dôležitá, aby sa ňou označoval koniec stredoveku v Strednej Európe. Alebo že nehrala veľkú rolu v následnom rozpade Uhorska a 150-ročnej okupácii Turkami.

Bola to bitka veľká, iste. Kanónov tam mali viac ako pri Slavkove. Akurát, že v Uhorsku sa viedla iná vojna, oveľa záludnejšia a škodlivejšia – vlastne 6 až 7 vnútorných vojen, ktoré v skutočnosti roztrhali štát na tri kusy. Turci len prišli na konci ako do supermarketu, keď už videli, že sa pohraničné pevnosti rozpadajú bez posádok a že obrovské úseky južnej uhorskej hranice sú bez ochrany.

Rozvrat Uhorska nezavinil vpád vášnivého dobyvateľa Sulejmana, ale vnútorná slabosť Uhrov… ktorí si to po 400 rokoch života pod niekým iným opäť zopakujú, ale už rozdelení na iné národy. Po Moháči neboli Turci v stave dobyť zomknutý a funkčný štát… lenže Uhorsko nebolo zomknuté a nefungovalo. Nechránený Budín Turkovi otvoril brány, miestne panny už brali kurzy turečtiny, ale nakoniec Budín zabrali Turci aj tak až po 15 rokoch.

50 tisícove vojsko nemohlo na začiatku 16. storočia zabrať krajinu so 4 miliónmi obyvateľov. V tej dobe nebolo mydlo, cesty ani pruské sáčkové polievky Knorr. Vojská boli dočasný tovar. Kráľ Korvín síce mal ešte pred Moháčom výborný systém stáleho žoldnierskeho vojska – to však šľachta škodoradostne rozpustila po tom ako sa Čierny pluk vzbúril a rozpútal malú vojnu.

Moháč bol len jednou z bitiek, ktorá nebola ani symbolickou poslednou ranou, pretože Uhorsko sa rozkladalo v nasledujúcej 30 rokov trvajúcej občianskej vojne.

Rozpad po Moháči – to je jednoducho maďarská mytológia. Podobne ako Trianon – ako keby sa Uhorsko rozpadlo len kvôli pár podpisom na kuse papiera a nie kvôli nezmyselnej 70-ročnej kultúrnej vojne, ktorú Maďari rozpútali proti ostatným uhorským národom a ktoré proste a jednoducho mali štátu už plné zuby.

Maďari vedia byť sympatickí a čarovní, ale majú jednu historickú vadu – radi sa nechávajú ovládať vlastnými predstavami. Celú prvú svetovú vojnu boli v tom, že vyhrávajú. Aj v novinách písali, že keď sa ustupuje, tak len organizovane a zasadzujúc tvrdé údery nepriateľovi. A naraz sa predseda vlády v parlamente postavil a zahlásil, že vojna je prehraná a že Uhorsko zatiaľ nebudú obmývať tri moria. Ten šok nerozdýchali dodnes. Podobne to bolo aj na začiatku 16. storočia.

Čo mám na mysli pod vnútornou predmoháčskou vojnou na mnohých frontoch v Uhorsku?

Šľachta proti kráľovi

Dávno pred Moháčom dal Belo IV veľkú moc šľachte. Podelil sa o kus kráľovskej moci, aby mu vazali ochránili krajinu. A naozaj – keď sa Tatári vrátili z voľby nového Džingschána, privítali ich nové pevnosti a benátske kuše. Mimochodom, všimnite si, že hoci jeden tatársky vpád bol oveľa devastujúcejší ako akýkoľvek turecký útok (krajina prišla o 50 percent populácie), štát sa nezlomil, naopak, upgradoval o novú mestskú vrstvu slobodných občanov.

Storočia držali moc v rukách magnáti miesto kráľov a zvykli si na to. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bol kráľ Korvín… ale i ten južnú hranicu zanedbával. Korvín držal šľachtu nakrátko a vládol absolutisticky. Takže po jeho smrti šľachta nadšene zvolila do čela štátu jagelovského superslabocha Dobrzeho, čo na všetko iba kýval. Šľachta zase získala navrch nad kráľovskou mocou, čo znamenalo, že sa každý staral o svoj kúsok zeme a do spoločnej obrany sa rozmaznanú šľachtu nedarilo nahnať.

Nuž a ako sa traduje o jagelovskom chlapčenskom kráľovi Lajošovi, ten bol taký chudobný, že nemal ani na pár poriadnych zlatom vyšívaných pačmagov a na zbroj si musel požičať. Ako sa ukázalo, plavecký neoprén by sa mu zišiel viac.

Šľachta proti šľachte

Samozrejme, krajinu tradične vyčerpával miestny Game of Thrones medzi všelijakými veľkorodmi a malorodmi. Ako keby bojovali o nejaké korenie umožňujúce cestovať nepriestorom. Rodiny medzi sebou uzatvárali aliancie a rôzne sa medzi sebou párili (to isté čo mali králi – príbuzní medzi sebou boli Jagelovci, Habsburgovci, Huňadyovci a Zápoľskovci – ten istý šport pestovala aj šľachta). Ani historici sa v tom guláši nevyznajú.

Bez krvavej diplomacie sa u nás nedalo nič vybaviť. Možno v Svätej ríši rímskej to bolo ešte o stupeň horšie… ale Nemci nesusedili s Turkami. Vraví sa, že Turkov nahovorili na vojnu Francúzi, aby škodili Nemcom a Uhorsko len stálo v ceste. V každom prípade, každý šľachtic rozmýšľal len v dimenzii svojho zisku a spravidla mu v ceste stál iný šľachtic.

Kráľ proti kráľovi

Najstarší bojovníci pri Moháči si pamätali ako to bolo, keď zomrel veľký kráľ Matej Huňady Korvín. Práve grandiózne vyklepal Nemcov v dlhej a ťažkej vojne, načo ho trafil šľak, keď mu sluha neumyl figy. Zomrel silný muž na čele štátu a s ním aj myšlienka na prvú Stredoeurópsku úniu. Rozhorela sa vojna o uhorské dedičstvo, kde sa zapojili Česi, Poliaci, Rakúšania a ďalší.

Kandidátov na kráľa bolo veľa, vážnych aspoň päť. Všetci mali nejaké rodinné linky, ktoré ich na trón oprávňovali – skrátka, veľká mela. Ako sme už spomenuli, vyriešilo sa to inštaláciou bábkového kráľa, no nároky rôznych rodín ostali.

Ján Zápoľský až taký dôveryhodný background nemal, ale mal tajnú batmanovskú superschopnosť – bol bohatý. Veľmi bohatý. Najbohatší v Uhorsku. Čo ho podľa jeho presvedčenia oprávňovalo na uhorskú korunu. A tak sa zrodil najväčší zloduch svojej doby, vtedajší Rado Procházka.

Počas Moháča si jednoducho na čele veľkej armády počkal, až Turci utopia mladého Lajoša a pobijú kráľove vojsko. Pokojne nechal zahynúť aj svojho brata spišského župana. Neskôr na tom istom mieste (možno aj pod na hlavou mŕtveho biskupa Tomoriho) zložil podliak Zápoľský prísahu Sulejmanovi.

Takže naraz rok po Moháči, ten, čo mal krajinu brániť, začal dobýjať západoslovenské mestá. A tie chránil akýsi cudzinec, Nemec, alebo skôr Španiel čo miesto dolovania zlata v Novom svete začal zbierať koruny v Strednej Európe – Ferdinand Habsburgský.

Kráľ vypaľoval dediny vzdorokráľovi a opačne. Začali s tým tesne po Moháči – a Turci sa vtedy k Horným Uhrám nepribližovali. A keďže to Ferdinand dotiahol po troch desaťročiach až na cisára Svätej ríše, zrejme nespomínal staré roky v zlom. Uhorsko vzal ďas.

Dobrá správa bola, že následné vojny proti Turkom museli prevziať Habsburgovci. Zlá správa bola, že sa to odohrávalo u nás.

Šľachta proti poddaným

Za komunistov sa v učebniciach viac ako Moháč preberalo Dóžovo povstanie pár rokov pred Moháčom. Šlo o ukážkový sociálno-triedny konflikt, kde poddaní ťahali za kratší povraz. V skratke – proti Turecku mala vyraziť krížová výprava, do ktorej sa však nezapojila šľachta. Všetci tí naparujúci sa superrytieri a ušľachtilí ochrancovia zeme s modrou krvou ostali doma. Dokonca sa výpravu zloženú z roľníkov pokúsili zastaviť, lebo im nemal kto robiť na poliach.

Výsledok bol otrasný. Ďalšia občianska vojna, ďalšie nové techniky mučenia, ktoré vymýšľali víťazi na porazených. Katov museli poriadne bolieť ruky. Zápoľský a Báthory zniesli zo sveta 50 až 70 tisíc zajatcov. Čo je to proti 6000 ukrižovaným, ktorými vyzdobil cestu Crassus z Cappuy do Ríma? Pritom Spartakovo povstanie ospevovalo toľko spisovateľov, vrátane Marxa. O chudákovi Sikulovi Dóžovi ani neviem či existuje nejaká kniha.

Páni bolo nesmierne urazení a vydupali si kruté nevoľnícke zákony, ktorým neskôr ešte viac uťahovali šróby. Z poddanných sa stali otroci a kde nie sú slobodní ľudia, tam nie je ani pokrok. Lenže v Uhorsku nebol ani chleba. Krajina sa sama sebe vrazila ďalšiu dýku pod rebro a Turci sa si už brúsili jatagány.

Uhorsko proti susedom

Počas 30 rokov pred Moháčom viedli Uhri s Turkami štyri vojny – a každá trvala päť až osem rokov. Prímeria boli kratučké. V jednom dobrodružstve sa dokonca Uhri vypravili až na juh Talianska. Boli tu samozrejme aj trenice so Svätou ríšou. A tradičné vojny s Čechmi a Poliakmi, ktoré si vybavovalo panstvo bez národnostnej zatrpknutosti, lebo národov ešte nebolo.

Spomínate si na historku ako skončila existenciu slávna Academia Istropolitana Mateja Korvína? V skutočnosti Korvín nebol až taký fanúšik vzdelanosti. Prvú univerzitu u nás založil jeho starý učiteľ z českého zajatia Ján Vitéz a Korvín poskytol len razítko a dotáciu. A keď sa potom Vitéz ako arcibiskup staral príliš do politiky, Korvín univerzite jednoducho stopol rozpočet. Arcibiskup kráľovi pílil nervy tým, že mu vytýkal, že sa stále bije so svojimi kresťanskými príbuznými na západe, a na juhu si medzitým robia Turci čo chcú.

Korvín možno bol veľký kráľ, ale neustálym porušovaním sľubov a mierových zmlúv veľmi vyčerpával svoju domovinu. So svokrovcami si nedokázal vydiskutovať veci inak než za pomoci cepov a arkebúz. A je tiež otázka či bol Korvín naozaj taký veľký turkobijca, keďže jeho výpravy na osmanské územie nemali veľký úspech a v podstate dosiahol proti balkánskym bratrancom v službách Turka len jedno veľké víťazstvo v živote (ktoré mu rozviazalo ruky na celoživotnú zákopovú vojnu s príbuzenstvom). Ale ľudia si Mateja ctili, pretože po jeho smrti šlo všetko ešte do väčšieho kôpru.

Náboženská vojna

Pätnáste storočie sa nieslo v znamení husitských vojen. Husiti radi organizovali zájazdy aj do našich končín. Po páde husitstva v Horných Uhrách ostali kopy bratríkov, ktorí zo svojich takmer štyridsiatich pevnôstok stále prepadávali pocestných a vypaľovali kláštory. A kam sa podeli po svojom zániku bratríci? No nikam. Naverboval ich Korvín a vytvorili základ Čierneho pluku. Takže jedna z najlepších európskych armád bola vlastne protestantská… slúžiaca katolíckym pánom. Niet divu, že aj tento stav skončil revoltou.

Päť rokov pred Moháčom vystúpil Martin Luther aj u nás zjavili jeho nasledovníci. Poznáme minimálne päť vplyvných kazateľov, ktorí na území Slovenska reformovali názory obyvateľstva ešte pred Moháčom. Do konca storočia bolo v Hornom Uhorsku 90 percent protestantov.

Moháč náboženskú vojnu urýchlil. V bitke fyzicky zahynula časť duchovnej vrchnosti a ďalší duchovní sa porúčali do večných lovíšť v sprievodných bitkách. Veľmi stúpol význam hornouhorských banských miest – a tie obývali Nemci, ktorí nadšene načúvali Lutherovým myšlienkam.

A tak sa zrodil ďalší front občianskej vojny a opäť s tým Turci nemali nič spoločné. A ako voľakedy za Svätopluka, opäť bude do našich predkov krvavo a prácne vklepávané katolíctvo.

Ekonomická vojna

Takže tu máme reformáciu a počiatok trhového hospodárstva… v krajine, kde práve zaviedli nevoľníctvo. Tu niečo škrípe. Naviac šľachta sa k reformácii pridávala len preto, lebo zacítila šancu na rozdelenie cirkevných majetkov.

Uhorsko bolo na tom pred Moháčom mizerne. Šľachta si na slabých Jagelovcoch vymohla zníženie daní o 80 percent. Lenže nevoľníci ktohovieaké hodnoty neprodukovali. Po Dóžovom povstaní šľachta pobila ohromnú pracovnú silu, desaťtisíce otcov a párov pracovitých rúk. Niet divu, že na obranu nezostal rozpočet a vojenské remeslo upadlo. Finančné suchoty rozpárali Uhorské brucho. Nemal sa kto postaviť na hraničné opevnenia. Hlavne – nebolo toho, kto by to celé zaplatil.

Veľká bitka

Bojisko vybrala uhorská armáda. Bolo ich menej a presúvali sa rýchlejšie. Turci museli cestou dobýjať menšie mestá. Vtedy vojenskej rade Uhrov napadla náramná kravina – že upachtených Turkov, ktorí dorazili na bojisko s vyplazenými jazykmi, nechajú oddýchnuť. Bude to rytierskejšie a sláva bude väčšia. Toto vážne môže napadnúť iba Maďarovi. Turci si v pokoji nastavali kolové zábrany a delá zviazali reťazami.

A tak 110 rokov po bitke pri Azincourte, kde zahynul výkvet francúzskeho rytierstva, si uhorskí rytieri kompletne zopakovali všetky chyby svojich predchodcov (zaujímavé, že v uhorskom vojsku bolo veľa francúzskej ťažkej jazdy, ale zrejme sa Uhrom hanbili vysvetľovať ich omyl, poprípade chýbali na dejeprave). Takže riedko rozmiestnení jazdci útočili močaristým terénom do mierneho kopca a prenasledovali pár chudákov rovno do stredu nepriateľského postavenia. S tým rozdielom, že tentokrát nepostrieľali elitných rytierov lukostrelci kadiaci si v horúčkach do nohavíc, ale 300 kanónov odliatych zlatými slovanskými ručičkami.

A čo urobili po bitke Turci? Nič. Čakali na bitku. Nedošlo im, že ju práve vyhrali. Sultán nechápal, že taká veľká krajina proti nemu poslala také malé vojsko. Popri Dunaji došli janičiari až do Budína… no nemali predpoklady, aby srdce štátu podriadili svojej správe. Opakujem svoju myšlienku – Moháč nemal vplyv na okupáciu Uhorska Turkami. Panstvo Osmanov spôsobila nekonečná občianska vojna vedená pred Moháčom, počas neho, i po ňom.

Kým sa Turci usádzali na juhu, na severe sa do seba pustili z jednej strany Habsburg a z druhej strany Zápoľský. Na juhovýchode na troskách Banátu rebelovali Srbi. No I tak sa obávam, že keby nebolo Slovenského národého povstania, tak by sme si 29. august (Moháčska bitka sa odohrala v ten istý deň ako vypuklo SNP) pripomínali v súvislosti s prehrou v roku 1526. Aj naši historici sú často v tom, že Uhorsko sa rozpadlo následkom moháčskej bitky.

Štáty sa rozpadajú zvnútra, nie zvonka

Ja tvrdím, že nie. Životaschopný štát na obrovskej ploche a s veľkým množstvom miest nie je možné ovládnuť po jednej bitke. Hromada bojaschopných mužov sa Moháču vyhla, aby sa do seba navzájom pustili neskôr, požierajúc zdroje krajiny na domáce špinavé prádlo. Zápoľský pred Turkami pokľakol z vlastnej vôle. A keď zomrel, rytieri vedení zmyslom pre česť no nie láskou k pánovi, chránili korunu pre jeho syna v plienkach. V preklade – občianska vojna zúrila ďalej.

Pamätáte si na Svätoplukove prúty a na to ako skončila Veľká Morava? Nerozvrátili ju Maďari ako znie náš výhovorkový naratív. Svätý Išván bol len vyľakané bezmocné chlapčisko Vajk na úteku. História mala na neho zabudnúť, ale prišli dve slovanské kniežatá a posadili sopliaka na koňa, pretože dúfali, že sa tak zbavia silnejšieho tretieho protivníka. A aj sa zbavili…

Ozajstný štát so zomknutým obyvateľstom prežije veľké otrasy. Ako prežil Rím púnske vojny? Neovládal ani ktohovieaké územie, len mal v Itálii pár spojeneckých miest. Druhá polovica miest bola na strane Hanibala. Kartáginský vojvodca 20 rokov plienil Itáliu a porážal jednu rímsku armádu za druhou.

Rímski vojvodcovia sa učili taktike systémom pokus-omyl-strata 50 tisícovej armády. A aj tak sa mesto vždy zmobilizovalo na ďalšiu obranu – občania si verili a aj najväčší sokovia sa vedeli donútiť k spolupráci. Rím sa o stáročia neskôr nerozpadol pod tlakom barbarov. Barbari ho dobyli, lebo bol slabý… vyčerpal sa nekonečnými vnútornými konfliktami. A jeho obyvateľom už bolo všetko fuk.

V maďarských galériách visia v súvislosti s Moháčskou bitkou krásne obrazy. Pri západe slnka ležia pobití krásni šľachtici, vyobliekaní statoční páni, obrancovia zeme. V skutočnosti však všetko čo malo koňa (tzn. šľachta) po hodine bitky utieklo. Zostali len chudáci pešiaci, ktorí sa v obkľúčení zhŕkli do kruhu, svojho posledného Last standingu, načo boli vzápätí do posledného muža pobití, možno aj vlastnými pokrvnými príbuznými na opačnej strane. Takýmto sa pomníky nestavajú. Šľachtici, ktorí ušli na sever, sa nepreskupili proti Turkom, ale proti iným Uhrom. A tu máme celé čaro Moháčskej tragédie.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin