Na pive
Gardista titulka

Ustrašenosť a z nej obyčajne vyplývajúca polovičatosť, nedoslednosť, sú charakteristickými znakmi mnohých našich ludí. Nielen tam dolu, ale i na dôležitých miestach. Riešiť, ale nič nedoriešit‘: podopierať, plátat, drótovat staré veci, aj ked‘ už nestoja za opravu, len preboha nič nové, nič také, čo tu ešte nebolo.

No a, ked‘ to tak vezmeme od kraja, tých nových vecí u nás nikdy nebolo veľa. A domácich vzorov máme tak málo, že ak sa za nimi neobzrieme inde a ak si ich nevypožičiame, nevyhnutne sa utopíme vo svojej prízemnosti, vo svojom krpčiarstve. Nuž ale toto práve mnohí naši l’udia nie a nie pochopiť! Boja sa neznáma, výbojov, zápasu, hoci tu sa rodí budúcnosť, z týchto prameňov sa vykupuje, obnovuje a násobí život jednotlivcov i národov. Oni len tak po starom: piplať sa, živkať, vegetovať na tom, čo sem vietor zavial, sbierať suché omrvinky z cudzích stolov, a ked niekde zahrmí, utiahnuť sa ako kurence pod sliepku, spod materinho krídla vyzerať kedy dážď prejde.

Tieto nešťastné zvyšky našej starej mentality nebezpečne vystupujú do popredia najmä dnes, ked‘ okolo zúri svetová povíchrica, ked‘ sa všade uplatňuje vôľa a čin, najvyššie vypätie a najväčšia aktivita. Vskutku — mnohí naši ľudia ako by to všetko nechápali, ako by si neuvedomovali a nevedeli domyslieť záväzky, plynúce z našej samostatnosti. Vzali nám Poliaci odveké slovenské kraje? Krik! To nie je bratské, to je zločin atd‘. Dobre. Bol to naozaj zločin. Ale nadišla chvil’a velkého účtovania s Poľskom a – naši ustrašenci sa skoro rozplakali. Pane Bože, so zbraňou v ruke na brata! Ako to? A keby tito Poliaci raz dostali sa k moci? … To isté sa opakovalo aj na začiatku polnej výpravy proti Sovietskemu Zväzu. Brojilo sa proti boľševizmu, poukazovalo sa naň ako na smrtelného nepriateľa kresťanskej kultúry, ale ked‘ došlo k ozbrojenému konfliktu, ked‘ treba bolo aj skutkami dokázať, že sme to mysleli vážne, ustrašenci spustili nový nárek. Slovania, bratia a my tak! Čo bude s nami, ked‘ náhodou zvíťazia ?…

A také je to aj so Židmi. Trpeli sme v ich pazúroch i nadávali sme na nich, ale teraz, ked‘ sa ich máme definitívne zbaviť, našich l’udi odrazu zmocňuje sa sentimentalita. Začínajú hovoriť o humanite, o kresťanskej láske a kde len môžu, zachraňujú Židov. Lebo ved‘ čo, keby sa títo Židia vrátili?… A toto sa u nás stále opakuje, v súvislostiach vnútropolitických i zahraničnopolitických, pripomínajúc nám nevdojak starý, velmi starý vtip o snúbencoch, ktorých našli v humne pod rebríkom, na ktorom bola zavesená sekera, usedavo plakať. ..Prečo plačete?“ pýtajú sa ich a oni: ,,Len si predstavte, aké nešťastie by sa stalo, keby sme tak mali dieťa, keby to dieťa prišlo sem pod ten rebrík, keby ním pohlo a-keby mu tá sekera spadla na hlavu…“

Nuž v živote sa všeličo môže stať. I tehla nám môže spadnúť na hlavu. Ale to ešte neznamená, že nemáme ísť po ulici. Ved‘ keby sme sa takej logiky držali, nemohli by sme vykročiť z domu, ba nemohli by sme ani doma byť, ked’že tam zasa môže nám spadnút na hlavu – povala. Nemohli by sme mať nijaké zásady, nijaké plány, nesmeli by sme nič chcieť, nič robiť, nesmeli by sme dýchať, ba ani žiť, lebo kým žijeme, všade číha na nás nejaké nebezpečenstvo. Žiaľbohu však, táto katastrofálna logika, táto polovičatosť, nedôslednost je u nás dosť rozšírená. Zatemňuje neraz životne dôležité zásady, ciele a l’udia ňou postihnuti nie že by sa aspoň v týchto veľkých, rozhodujúcich časoch utiahli, ale oni naopak – ešte sa organizujú, zo svojho ustrašenectva robia národný program, tisnú sa na dôležité miesta a znemožňujú prácu tých, čo majú odvahu boriť sa o lepší zajtrajšok, čo chcú ísť za našimi ideálmi do dôsledkov a konečne ich uskutočniť.

Pre túto otrockú logiku sme v nejednom ohľade iba málo pokročili. Vinou l’udi, ktori v nej vyrástli a ktorí sa jej nevedia zbaviť. ktorí žijú stále až v akomsi metafyzickom strachu pred všetkým novým, odvážnym a výbojným, a ktorí – aby v tomto strachu neboli sami usilujú sa ho naočkovať aj do národa, nevidiac vo svojej slepote, že takto vlastne podlamujú jeho korene, jeho vôl’u a tým aj jeho právo na budúcnosť. Strašná vec! Na tejto vôli máme budovať a tu sa celkom zámerne vyťahuje a uplatňuje naša stará, neosvedčená taktika… Nie von, do života, do zápasu, na výboje, nie merať sily, nie riešiť pálčivé otázky, nie vykupovať si právo a zabezpečovať tak lepší život pre národ, ale útek, dezercia, skrývanie sa pred týmito otázkami. A keď ich predsa dostanete k stene, tak uhýbanie, plané výhovorky, kompromisy, a napokon bežná odveta ustrašencov: nenávistný, anonymný, hromadný pohon na l’udí, ktorí sa vedia pozrieť veciam do očí, ktorí sa nepýtajú, čo bude s nimi zajtra, ale v záujme národa riskujú všetko, čo majú svoju povesť, ba i svoje životy, spolu s povesťou a budúcnosťou svojich rodín sa dali robiť divy.

Nebezpečné je, že sa u nás na dôležité miesta dostávajú ustrašenci, ľudia polovičatí a nedôslední, ktorým je každá iniciativa, každá reforma podozrivá ktorí pred všetkým novým utekajú do podzemia a chceli by ta zavliecť i národ. Nebezpečné je, že sa tu na mnohých miestach pod titulom budúcnosti podáva vlastne minulosť, a že sa takto národ i naďalej udržiava v onej zvláštnej duchovnej porobe, v onej otrockej mentalite, ktorá kedysi ubíjala ducha a znemožňovala rozlet.

Nuž takíto l’udia, aby nezavliekli národ na plytčinu, musia sa dostať ta, kde patria: do kúta aj so svojím strachom. Národ, ktorý chce žiť, nemôže potrebovať ustrašencov. Najmä dnes nie, keď všetko spočíva na rozhodnosti, smelosti a odvahe. Uvedome si, že štátna samostatnosť ešte nie všetko, že k tomu aby sme si ju udržali a zachovali, musíme byť aj duchovne samostatní – samostatní v tom zmysle, že budeme vedieť čo chceme a za tým aj dôsledne pôjdeme.

Milo Urban

(Milo Urban, chlapík, ktorý sa preslávil protivojnovou humanistickou literatúrou po Prvej svetovej vojne a ktorému Nemci spálili jeho knihy, brojí do vojny proti Sovietskemu zväzu po boku Nemecka a za zbavovanie sa Židov. Slovákom vyčíta zbabelosť a ustrašenosť. Toto nevymyslíš. Navyše – toto číslo Gardistu je sviatočný špeciál na Turíce, má až 32 strán oproti 8 normálnym, Turíce sú sviatok Ducha svätého, mieru a holubičiek… a oslavy génia Adolfa Hitlera).

Archív Univerzitnej knižnice v BA

O autorovi Zobraziť všetky články

admin