Na pive
Fašisti

Godwinov zákon hovorí: čím viac sa diskusia predlžuje, tým viac stúpa šanca, že niekto príde s prirovnaním k Hitlerovi, alebo k  fašistom. Alebo inými slovami: fašizmus je, keď má niekto iný názor.

Napísať niekomu na internete, že je fašista, to je ako zaželať mu hnusné ráno. Určité prívlastky (napríklad lekárske diagnózy) sa tešia veľkému nadužívaniu. Nadávka fašista má dokonca vlastnú históriu na Wikipédii. Dozvieme sa, že termín fašista považoval George Orwell za nezmyselný (ale až neskôr), alebo že za fašistu sa normálne označovali všetci nepriatelia Sovietskeho zväzu.

Ale pozor – nadávku fašista nepoužíva len strážnik Edo, keď sa na svojom starom tlačítkovom telefóne pripojí na Facebook. Pred nedávnom vyšla kniha Ako umiera demokracia a tu za kryptofašistov označil 80 miliónov amerických republikánov inteligentný a sčítaný autor. Jasné – akademik nepoužíva také prvoplánové a hrubé urážky. Ale predsa len z toho učeného textu to tak nejak vyplynulo – že republikáni (konzervatívci) majú faši sklony a zametajú chodníček pre nástup novodobých hnedých košiel.

Problém je, že masa republikánov vám bude to isté tvrdiť o demokratoch. Pritom kultúrna vojna v USA je absolútne o iných témach ako tá vo Veimarskej republike (ktorú autor označil za štát so zdravými inštitúciami – možno problém bol v tom, že to bol provizórny štát, kde inštitúcie skôr nefungovali?).

Ja sa osobne nazdávam, že problém spočíva skôr vo väčšinovom volebnom systéme v Amerike… Nemá zmysel mať viac ako dva bloky, ktoré automaticky pohlcujú náznaky ostatných strán. A tak republikáni majú vo svojom košiari ultrapravičiarov, kým demokrati sa zase tlačia na svojom kopčeku s ultraľavičiarmi. Myslím si, že americký profesor a spisovateľ sa jednoducho nechal strhnúť ako milióny diskutérov – vysokoškolskí učitelia sú v USA takmer bez výnimky demokrati, kým texaskí farmári zase republikáni. Nadávanie si do fašistov je i tam folklór.

Zaujímavé, že s myšlienkou zmeny volebného systému prišiel na druhý deň po voľbách militantný leftieMichael Moore, ktorému pre republikánov už iný termín ako fašisti, už ani nenapadá. Zmena systému by vskutku viedla k pozoruhodným výsledkom, v dobrom i v zlom.

V šesťdesiatych rokoch bol miláčikom francúzskych študentov a ľavice Sartre. A ten mal vo zvyku zhruba každých 5 minút označiť generála de Gaulla za fašistu. Starý generál bol zhmotnená pýcha konzervativizmu, konfliktný človek, ktorý papuľoval aj Churchillovi, keď mu poskytol azyl. Lenže: bol to de Gaulle, ktorý bojoval proti ozajstným nacistom v čase, keď sa celé Francúzsko buď vzdalo, alebo kolaborovalo. De Gaulle organizoval zvyšky francúzskych jednotiek na bojisku a Sartre sedel v okupovanom Paríži a písal divadelné hry, ktoré sa náramne páčili Nemcom, pretože Sartre bol v tej dobe posadnutý myšlienakmi filozofa Heideggera, prominentného člena nacistickej strany.

Tak kto je tu vlastne fašista? De Gaulle to Sartrovi vracal tak, že ho volal Majstre a toho šlo poraziť. Navyše, keď Sartre chcel, aby ho po nejakom tom proteste zatkli, tak mu starý chytrák Charles vždy vybavil prepustenie.

Mám problém s faktami, z ktorých vychádza Carter Hett pri posudzovaní histórie: tá sa totiž dá interpretovať aj inak. Niekto môže tvrdiť, že konzervatívci v dekadentnej Veimarskej repbulike neexistovali. Štrnásť rokov medzi sebou bojovali socialisti a národní socialisti (doslova – aj sa tĺkli po uliciach svojich kultúrnych miest). Tí druhí vyhrali, keď tým prvým konečne prebrali agendu. Vezmime si, že desaťročia pred prvou svetovou vojnou vyhrávali nemecké voľby výhradne socialisti. Konzervatívna strana možno bola tá, čo najviac rinčala zbraňami, ale aristokratov a dôstojníkov bolo v parlamente len desať percent. Po vojne si tú hŕstku rozdelili socialisti a nacionalisti. Konzervativizmus mal prázdniny. Všetkých posadol amok po nových nevyskúšaných smeroch.

Preto sa mi zdá argument, že konzervatívci vystrelili nacistov na vrchol, pritiahnutý za vlasy. V dekadentnej naštvanej republike sa tradície vyparili s podpisom kapitulácie vo vlakovom vagóne – starú morálku zobrala vojna. Komunisti boli stabilná tretia sila v štáte, dokonca ovládali Berlín – a hneď na začiatku aj založili vlastnú verziu Sovietskeho zväzu (ako inak – pomocou násilia). Takže radikalizovali sa všetky strany v Nemecku, nielen nacionalisti. Polstoročie pred prvou svetovou vojnou zjednotil nemecko superkonzervatívec junker Bismarck – tento pán to s veľkým výtlakom to dosiahol tak, že mazal med okolo úst socialistom (a v praxi vykonal zo sebeckých príčin to, o čom socani z idealistických príčin len rozprávali). Socialisti, veľkí odporcovia vojny, veselo obchodovali so svojím presvedčením vo všetkých veľkých konfliktoch. Vždy boli proti, ale v skutočnosti „sa delili na krídla“ a bez ich hlasov by Prušiaci nepestovali svoju militaristickú tradíciu.

V predvečer Prvej svetovej vojny mali v nemeckom parlamente socialisti hlavné slovo (získali 35 percent stoličiek a kvázikoalíciu s ultraľavicovými progresívcami a centristami). Po vojne vyhrali päť veimarských volieb. A celý čas boli ochotní predať vlastnú matku za trochu piesku na púšti. Takže niekto môže tvrdiť, že aj socialisti zametali Hitlerovi cestu k moci – ostatne, veľa historikov tvrdí, že mladý Adolf bol socialista.

Čo je teda definícia fašizmu? Hnedé – čierne košele, fakle, škriekanie z tribúny, antisemitizmus? Nie. Antisemiti boli v Nemecku všetci. Nebolo to len tak, že socialisti „trošku“ koketovali, ako napísal v knihe pán profesor. V Nemecku a v Európe to kvasilo storočia. Marx brýzgal na židov len sa tak prášilo (chlapík, ktorého obaja rodičia boli židia a konvertovali len kvôli pruským antisemitským zákonom zakazujúcim vykonávať im určité profesie). Čakalo sa len na chlapíka, ktorý verí na svoju predurčenosť, nemá zábrany a vie strhnúť davy.

Pravou definíciou fašizmu je jedno slovo: násilie. Ak presadzujete svoje myšlienky násilím, vtedy sa blížite pôvodnej definícii. Ostatne, tie Mussoliniho fasces boli sekera a prúty, ktorými Rimania deklarovali svoju fatálnu nadradenosť a vládu. Fašizmus nemá obsah, a môže mať ľubovoľnú agendu – jeho podstatou je násilná forma.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin