Sú Japonci naozaj až takí odlišní? Kým svetové agentúry píšu o tom, že Krajina výchadzajúceho slnka sa vzdáva jadrovej energie, Japoncov trápi iná otázka. Zapíšeme do zoznamu UNESCO staré fabriky alebo kostoly?
Do roku 2015 je ešte fúra času, ale to bolo aj pred piatimi rokmi, keď sa na stôl japonskej vlády dostala téma – čo z domácej tvorby zapísať ako súčasť Svetového dedičstva? To má v súčasnosti 981 položiek v 190 krajinách. Podkategóriou je zoznam ohrozených pamiatok, ale to Japoncom nehrozí, naopak, ich vláda financuje udržiavanie dedičstva v iných krajinách. To by jeden nepovedal, že Turci na to nebudú mať, že?
Hlavní kandidáti na zápis sú dvaja: 28 priemyselných objektov z obdobia Meiji a 26 kresťanských stavieb v meste Nagasaki, ktoré prežili atómovú bombu aj zakazovanie kresťanstva. Vraj mierne navrch má prvý návrh. Ten s fabrikami.
A tu je drobný zádrheľ – zoznam UNESCO obsahuje len dva typy Svetového dedičstva – kultúrne a prírodné. Staré rozpadávajúce sa fabriky však kultúrne stavby veľmi nepripomínajú. Ani nič podobné medzi zápismi, ktoré už Japonci v zozname majú.
Momentálne je ich 17 a dominuje im posvätná zasnežená sopka Fuji, paradoxne považovaná domácim obyvateľstvom za kultúrnu pamiatku a nie prírodnú. Potom majú v Japonsku ešte niekoľko pozoruhodných prírodných ekosystémov, a najmä starodávne hrady, staručké kláštory, svätyne a pútnické miesta skryté v zelených lesoch, alebo úhľadne upravené záhrady, symbol budhistickej čistoty. Skrátka, naozajstné pozostatky starej ríše. A ešte jedinú budovu-pamätník, ktorá prežila inferno v Hirošime. Industriálne stavby, to je však novinka.
Ale Japonci novinky milujú. Treťou najsilnejšou ekonomikou sveta sa nestali preto, žeby prešľapovali na mieste. Kým na Slovensku sa staré fabriky búrajú, aby sa urobilo miesto pre zábavné centrá (viď. prípad obchodu nitrianskych Mlynov, ktorým provokatívne ostal starý názov, hoci historické mlyny zbúrali developeri bez povolenia), v Nippone pamiatky opatrujú, alebo ich aspoň neničia.
V schátraných továrňach, opustených strieborných doloch, spustnutých prístavoch či zachovalých pumpách staručkých oceliarní nevidia Japonci ruiny, ale doklad slávnej éry Meiji, nazvanej podľa 122. cisára, za ktorého sa Japonsko kompletne zmenilo z izolovanej monarchie na industriálnu veľmoc. Zmenilo sa úplne všetko – zákony, zahraničná politika, vkus ľudí, ich oblečenie a spôsob života. Dokonca staré japonské samurajské rodiny premenovali podľa francúzskeho vzoru na markízov, barónov atď. Japonci sa ale neopičia bezhlavo po zahraničí. Vyberajú si len to, čo je dobré a to potom ďalej zveľadujú. Niečo pobrali od Britov, niečo od Prusov, niečo od Američanov.
Obdobie Meiji takmer presne kopíruje roky medzi rakúsko-maďarským vyrovnaním v Uhorsku a Prvou svetovou vojnou. Na začiatku boli takpovediac za nami, na konci éry nás hravo preskočili. Pôvodne si japonská vláda najímala cudzincov, aby učili, dnes sa sem cudzinci chodia učiť od miestnych. V časoch Meiji vzniklo veľa slávnych značiek ako napríklad Mitsubishi, vzdelanie širokých vrstiev sa stalo prioritou, krajina sa prepojila telegrafom a železnicou, prišiel trh a bankovníctvo, zresetoval sa svet umenia. Na počiatku Prvej svetovej vojny stálo Japonsko ako pripravená industriálna mocnosť.
Aj preto by Japonci radi videli staré priemyselné pamiatky zapísané ako súčasť Svetového dedičstva.
