Tak zas moc veľká tour to nebola. V meste, kde pivo stojí 8 euro, si moc írskych tancov nezatancujete.
Jediná krčma, ktorú sme kukli tak dlhšie, bol Brewdog Post, skoro až pri prístave, veľmi neírsky, ale vkusne a moderne zariadená putyka.
Pivo na obrázku je Lebenkunst. Ležiak, varený na mieste. Myslím, že v lístku bolo 30 pív a cca 3 z nich sa tam varili rovno pred očami zákazníkov. Tento Brewdog je ešte v tom dobrý, že otvára skoro, tuším o jedenástej pred obedom. Aké bolo to pivo? No. Dobré. Za 7.85 eura aby nebolo.
To jedlo pred tým bol pekný humus. Treba to napísať na rovinu. Buffalo krídelká. Samozrejme, že s hovädzinou to nemalo nič a pochybujem veľmi, že to boli krídelká :). Neuveriteľne kyslá chili omáčka. To už vypiť baterku. Brrr, odporné. Je mi jasné, prečo sa na Slovensku tento Buffalo štýl veľmi nepestuje. Ale hlavne – baby pri vedľajšom stole dostali omáčku pekne v mištičke bokom, aby si hranolky namáčali. Mne to do nich vyliali, takže sa to celé rozgebrilo a nebola tam časom jediná suchá hranolka. Fuj, fuj.
Aký je samotný Dublin? Pozná ho veľa Slovákov, ale nie ako turisti, ale ako roboši. Na letisku mali občania kabele plné cigaretových kartónov z duty free obchodov. Biznis no.
Íri ževraj veľa pijú a potom stále tancujú. T som čítal v knižke o kapitánovi Hornblowerovi. Páči sa mi, že v každej krčme majú koberce a kreslá. Žobráci boli všetci takí 25 roční (ani jeden bradatý, ošľahaný, melúci z posledného) a všetci mali lepšie kufre jak ja. Charitu, čo rozdávala oblečenie a jedlo na hlavnej ulici strážili dva obrnené transportéry a 20 vojakov 
. Pred barmi stáli aspoň 2-4 ochrankári. O sochu Jamesa Joyca sa opieral stánok Muslims for Peace.
Forbidden Planet zatváral už o šiestej. Sochy dostávajú dvojité dávky kaka – od holubov, aj od čajok. Autobusári nahlas hlásili názov zastávky a zastavovali každých 10 metrov. Na linke, kde je 70 zastávok. A ešte sa mi páči, že bolo treba na nich mávať a furt sa s nimi niekto bavil a oni sa pritom netvárili ako masoví vrahovia pred činom. Nikto sa tam nechcel hrať s mincami, buď nevydávali, alebo mali na to také staré strojčeky. Jeden Ind na pumpe mi vydal cez kávovar (normálne v ňom mal dierku skade vypadali mince).
Ten ich Václávák (O’connell street) bol dvakrát menší ako pešia zóna v Nitre alebo v Trnave (to na margo toho, ževraj je to najširšia ulica v Európe). Fish and chips, eh fuj. Divili sa, že na rybu nechcem majonézu. Vyčíhol som naozaj zlý fastfood s netrpezlivou babkou, ktorej sa to nechcelo smažiť (dostal som suché a surové).
Všetci dvaja ľudia, ktorým som sa predstavili si myslia, že sa volám Amstel (Hello, Am Sten – ako to pivo). Megacon obrovský fail – zistil som prečo im vzali Comic Con licenciu . Na more netreba brať farebný foťák – všetko je tam čiernobiele a ponuré. Nakoniec som skončil v ázijskom all-you-can eate. Taký špinavý podnik a tak páchnuce toalety som v Strednej Európe nevidel už 15 rokov. Ale žrádlo dobré, resp. veľa (limit – 2 hodiny).
Let bol najsedláckejší, čo som zažil. Niekto mi sedel na sedadle a žral smradľavý chleba so salámom. Najlepšie to bolo aj tak doma v Trnave. Na autobus o desiatej večer sme čakali hodinu. Keď došiel šofér, povedal, že ten čo mal prísť, toho okradli, tak zobudili jeho a že on od štyroch rána zase celý deň jazdí. Čakali sme dvaja. Ja a jedna očividne sfetovaná pani (38-ročná K. z M s krásnou spevavou východniarčinou). Najskôr som myslel, že rozpráva do telefónu. Potom som myslel, že sa zhovára s Bohom. Nakoniec vysvitlo, že sa rozpráva so mnou.
Taký prúd myšlienok som ešte nezažil. Ani Michal Tučný tak rýchlo nerozprával. Myslím, že mi povedala asi 150 historiek z ubytovne, s policajtami a neviem čím. Ako ju dali na ubytovni k chlapovi Rumunovi a ona mu s dverami od skrine rozbila tvár. Tuším, že vo všetkých príbehoch vystupovali cudzinci – bagáž, nie dobrí ľudia, ani jeden dobrý. Ževraj za ňou prišiel strašne špatný kamionista, dal jej 50 euro a povedal, aby na neho vyskočila. Ona od strachu zavolala mame a mama povedala, aby mu pomágala klobásu, že on potom prestane. Ešte povedala, že neužíva drogy. Že jej robili test na drogy v práci (taký čo stúpa v igelitovom sáčku a jeden stojí 100 euro).
Neprešla iba jej kamarátka, 21-ročná z Drienkovec pri Galante (taká obec neexistuje). Tá furt fetuje a každé ráno razí od chlastu, ja by som sa pod zem prepadla. Má 3-ročného syna a priateľa zavretého na psychiatrii. Neviem, či sa pobila s tou, alebo z druhou, ale keď si dala dole čapicu, tak mala vytrhané vlasy. Ešte mi Katarína prezradila, že na ubytovňu už nechce a že teraz býva v obci v rodinnom dome a má vlastnú práčku. Ukázala mi ju, boli to tie pospájané unimobunky – no. Na práčku som sa už potom nepýtal.
Takto vyzeralo Národné Wax múzeum v Dubline.
Takto vyzerajú Dublinčania a ich mesto.
A toto sú ich čajky.
