Na pive
Vojna svetov / fineartamerica.com

Prvý apokalyptický román na svete napísala žena – frankensteinka Merry Shelley. Takmer jediná mala “gule” svoj malý súkromný armagedonček ľudstva dotiahnuť aj do konca. Keď už všetci pomreli na chorobu, Posledný muž zúfalo pláva k pobrežiu. K žánru “apokalypsa” tak nejak vždy patrí iskierka nádeje pre chudákov bezbranných človiečikov. Veď aj Noe to prežil vo svojej arche.

/**Toto nie je knižná recenzia, ale jeden obrovský spoiler, takže keď ste tie knihy ešte nečítali, tak ani nepokračujte ďalej**//

1. Karel Čapek: Válka s Mloky

Skoro domáca knižka, pôvodne novinový seriál, nie je možno až tak do slova apokalypsou, ale skôr “antiutópiou”. Ale ku koncu dôjde na psa mráz – ľudstvo nemá šancu sa brániť mlokom, ktoré sa mu vymkli z rúk a premieňajú pevniny na plytké moria. Česi v srdci Európy medzi kopcami sa utešujú, že mloci nemôžu žiť v sladkej vode – a ajhľa, kniha končí ako vo Vltave pláva známa čierna postava.

Mloky možno ani nie sú ústredným problémom, ako ľudstvo samotné. Obojživelníky sú síce učenlivé, ale v istom zmysle stále hlúpe. To ľudstvo ich rozmnožovalo a zneužívalo na otrockú prácu. Obzvlášť dobrá kapitola je, keď firma, ktorá ma monopol na ich distribúciu, rozoberá ako s nimi naloží. Všetci zúčastnení sa o mlokoch bavia ako o veciach, ktoré možno kedykoľvek vyhubiť – a to neprejde bez trestu. Kapitola o bezočivom kapitalizme poteší každú červenú dušu, i keď v skutočnosti bol Čapek odporcom komunistov. A bol aj odporcom nacistov… ktorí v knihe veľmi pripomínajú mlokov. Aj mloky sa bezohľadne hrnú len za životným priestorom. Kniha začne veľmi vtipne, v exotickom prostredí brilantne udrží čitateľovu pozornosť a nakoniec skončí temným proroctvom…

… ktoré bolo až také pochmúrne, že sa Čapek prinútil napísať doslov, kde predsa len tomu chybujúcemu ľudstvu dal akú takú šancu. Apokalypse ľudstva možno zabráni, ak sa mloky začnú tiež rozdeľovať na národy a povraždia sa medzi sebou.

2. Herbert George Wells: Vojna svetov

Ani známy socialista a autor Stroja času Wells nemal odvahu prikúriť ľudskému svetu viac. Keď sa to tak vezme, napriek veľmi zachmúrenej atmosfére v knihe, nakoniec to poriadne schytal len Londýn a jeho predmestia. Ale Angličania na prelome 19. a 20. storočia trpeli podobnou vrodenou predstavou ako kedysi Rimania alebo dnes Američania – my sme svet. Takže Wells opisuje ako sa Marťania vystreľujú na Zem, kde stavajú obrovské bojové trojnožky, ničia ľudí smrteľnými lúčmi a čiernym dymom… ako je svet porazený a na lopatkách a v skutočnosti sa všetko deje len v Londýne, ktorý autor používa ako synonym pre celú planétu Zem.

A nakoniec Marťania pomrú sami od seba, lebo hoci boli geniálne stvorenia, bez tela, iba s mozgom, s úžasnými technológiami, robotmi, znalosťami o cestovaní vesmírom, v bakterológii a imunológii boli asi poslabší :). A ešte sa aj hlavný hrdina zvíta so svojou milovanou manželkou, WTF, zase dobrý koniec :(.

Hlavnou filozofickou časťou o postapokalyptickom živote ostáva kapitola po znovustretnutí hlavnej postavy s akýmsi delostrelcom – v čase, keď Marťania valcujú ľudské anglické vojsko a mestá, a zdá sa, že nič na svete sa im nemôže postaviť. Vtedy delostrelec opisuje svoju víziu budúcnosti. Ako prežijú len tí silní, ktorí budú žiť ako potkany v kanalizácii. Ako Marťanov budú kŕmiť slabými jedincami v klietkach a zdanlivou bezbrannosťou, ako bude treba uchovať knihy a uvedomelé ženy… Kapitola na zamyslenie, v ktorej si niekto môže nájsť “tú svoju” ideológiu. Ale hlavná postava si nakoniec uvedomí, že delostrelec len fantazíruje a je to obyčajný pažravý rojko. Ešte je tu jedna postava, slabošský duchovný, ktorý je opísaný veľmi hnusne a tak aj skončí. Nuž, škoda dobre rozbehnutej apokalypsy.

3. Robert A. Heinlein: Vládcovia bábok

Rovnako ako kolegovia hore, aj Heinlein patrí k literárnym inovátorom a klasikom. Navyše, písal dosť divoko a v celej jeho tvorbe cítiť jeho názory “zeleného mozgu”. S Čapkom a Wellsom ho spája možno žáner sci-fi, ale Vládci loutek (pardon, ale radšej použijem teraz už český preklad), ale kniha je úplne inak napísaná. Miestami ako špiónsky román (otec hlavnej postavy, Starý pán, je vskutku “totálny špión” a najzaujímavejší človek v knihe), trochu ako vojnový román a trošku aj ako brak (čo je u sci-fi, žiaľ, normálne).

Posolstvo je úplne iné. Vládci loutek, ktorí prileteli z Titanu a nikto netuší či sú vôbec inteligentí, ako mor parazitujú na ľuďoch, pozametajú na celej planéte Zem a takmer vyhrajú. Nakoniec, pár sekúnd pred sirénou, ale skórujú domáci. Pointa je, že ľudstvo húževnaté, nepoddajné, nebezpečné a teraz už aj veľmi nasraté. Plemeno musí pokračovať ďalej.

Vládcom loutek, najviac ublížila kinematografia – fakt, že na základne výbornej knihy, bolo natočených niekoľko neskutočne slabých prepadákov. Inak, film, ktorý by sa verne držal predlohy by asi bol aj dosť erotický :). Kedže paratizi sa začali ľuďom ukrývať pod šaty, ľudia museli začať chodiť holí, aby bolo poznať, či niekto má alebo nemá na sebe príšerku kompletne ovládajúcu jeho mozog. Kniha končí v mieste, keď sa zo Zeme vydáva výprava na Titan (zložená z hŕstky bojovníkov, ktorí boli ovládaní, ale prežili) vybaviť si to s emzákmi na ich domácom ihrisku. Ak ste dúfali, že aspoň v tejto apokalypse príde Game over, museli ste sklapnúť naprázdno.

Bonus. Don A. Stuart: Noc

Nakoniec sa nám podarilo nájsť ozajstný opis konca všetkého. Veľmi mrazivá poviedka Noc totiž pojednáva o konci vesmíru. Tu je to opísané naozaj krásne, ako taký koniec vyzerá. Nečakajte žiadne ohňostroje. Ak vás to deprimuje, prečítajte si humoristickú verziu konca vesmíru od Douglasa Adamsa. Autor Stuart napísal ozajstnú depresívnu vec zo žánru hardcore sci-fi, o ktorom sa vraví, že v príbehu musí byť porušený jeden zásadný fyzikálny zákon, ale ostatné zákon musia byť naopak dôsledne dodržiavané. V tomto prípade ide asi o zákon zachovania energie….

A ešte bonus číslo dva, keby ste sa cítili náhodou veľmi optimisticky:

O autorovi Zobraziť všetky články

admin