Ďaľší ročník Vetríčkov, na ktorých sa so mnou nechcel nikto biť.
Keď sa Eugen s kamerou pýta divákov, prečo chodia na Vetry, každý mu odpovedá, je to tu také malinké, domácke. Tí ľudia majú, samozrejme, pravdu, Vetry, to je malá Pohoda, len bez politiky a vietnamských opekaných rezancov. A cenovo dostupná pre širšie robotnícke vrstvy… Karol Duchoň spieval „ľudia nemajú zamknuté brány, majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek“ určite aj o Vrbovskej doline.
Tento rok dotiahol Braňo Jobus na pódium okrem iného aj partiu veselých Venezuelčanov, ktorí v rozvrhu majú inak len samé nemecké a české vlajočky. Na Slovensku sa stavili len vo Vrbovom. Inak, ja tým historkám o strede vesmíre domácim neverím…
O Alenke Pajtinkovej (Zite?) píšu, že je slovenská Pink, ale to tej Pink teda pekne fandia. Veď tá americká vyzerá ako nemecký futbalista. Slovenská verzia je o 100 percent sympatickejšia. Koncert BijouTerrier odspievala/odskákala iba hornou polovicou tela, lebo inak skacká len s barlou. Ako to, že som sa o tom nedočítal v bulvári? No nič to zato, BijouTerrier alias slížovitý Gengre Fenomenal Teatro HC Punk sa pomaly chystá, aby nahradil Horkýže Slíže, keď sa tí uložia definitívne k ľadu. Zlaté vajíčko už bolo znesené.
Teraz rozmýšľam, či sa mám rozpísať o line-upe ďalej, o srandovných súťažiach a neviditeľnom šachu, ale myslím, že to predčasne zapichnem. Nebudem sa preťažovať, keď je vo štvrtok tá Pohoda… Neviem. Na Vetroch jednoducho aj ten najtvrdší pravičiar, ktorý sníva o kolonizácii Madagaskaru, vyzerá ako družstevník na húpacom koni.
Galéria 20 epických fotiek z Vrbovských Vetrov pozostávajúca najmä z neznámych ľudí
